Kvapky udierajú na parapetu okna a začuješ ich len vtedy, keď si dáš dole slúchadlá. Tam bijú iné rytmy. V ušiach ti znejú Chemical Brothers a pomaly sa topíš. Vraví sa, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Figliar Herakleitos. Čo ako si z tej rieky spravíš more? More myšlienok. Plavíš sa, nepoznáš kurz a nejaký vták so zelenou vetvou je veľmi ďaleko. Neprilieta. A ty tajne dúfaš, že ani ty nepoletíš zo skúšky. Z tých papierov by si najradšej poskladala loďky.
Ale po rozume ti stále chodia lietadlá. (Poletíme, poletíme...)
Prší. Ešte veľa vody pretečie, kým sa to naučíš.
Fúka vietor. Mená autorov, skladateľov, hercov ti lietajú v hlave ako igelitové vrecúška na ulici. Nevieš ich pochytať, len sa tak potulujú, občas sa ti nejaké meno zjaví a potom zase stratí. Utekáš, ale nestačíš. Opäť si na lodi. Plavíš sa do neznáma.
Prší. Kvapky studeného potu ti stekajú po chrbte. Túžiš po slnku, po tej žiarovke, čo by ti mala zasvietiť v hlave. Dnes je zatmenie.
Aspoň nejaký záblesk. Zázrak.
Možno.
Už hrmí.
Počuješ len spŕšku slov. Slina z úst rozhorčenej osoby dopadla na obal indexu, ktorý si nestihla otvoriť. Rizikový stupeň číslo štyri. Tvár ti hrá farbami dúhy.
Búrka. V tvojej hlave. Zbité myšlienky. Spadla hruška zelená a nabila si nos.
A nevadí!
Aj zajtra bude počasie.
Kde pramení tvoja nádej, že sa zlepší?
Všetko ústí v ústí.
Nadlabem.
P.S.: Neverte meteorológom, aj tak sa väčšinou mýlia.
