Svetielko

Schránku nám zaplnili vianočné pohľadnice. Aj my sme už posielali. Po vypísaní rozmýšľam, prečo som ujov nazvala váženými pánmi. Niekedy by som chcela veci urobiť úplne inak, ale všimnem si to až potom, čo ich dokončím. Pohľadnice s predtlačeným textom, lebo ich je veľa a nemám čas ich vypisovať. Ale čoby, mám. Len všetko je akési rýchle. Mám chuť zastaviť sa pri jednom z drevených domčekov, kde predávajú varené víno. Zobrať si ho do rúk, postaviť sa naprostred Hlavnej s priamym výhľadom na stromček, pozorovať, ako sneží a len tak vychutnávať chvíľu. Aj sa tak stalo. Hoci bolo len dvadsiateho druhého, aj vtedy boli Vianoce.
Po prechádzke po obchodoch s oblečením a skúške asi pätnástich riflí si prajem ako darček perníkovú chalúpku. Presne takú, aká visí v jednom z tých domčekov. Perníková chalúpka a vôňa vianočných koláčov. Učím sa spracúvať cesto a dýcham vôňu domova. Vianoce.
V telke púšťajú upútavky na Mrázika. Tentoraz sa, tuším, objaví až dvakrát. Sedím a uvedomujem si, že prišli. Opäť a práve vtedy, keď mám chuť objať celý svet, bez ohľadu na to, aký dátum stojí v kalendári. V takej chvíli chcem dať do písmeniek to, čo len občas vyslovím. Premýšľam nad ďalším prianím. Aby išlo priamo zo mňa a povedalo presne to, na čo myslím.
Spomínam si na jeden balíček. Leží voľakde na poličke v kredenci, v starom domčeku, v ktorom sa cez zimu nekúri. Balíček previazaný stužkou a v ňom cukrík s arašidom. Sú už staré a nikto ich už nebude jesť. No v balíčku je ešte čosi. Malý lístoček s vetou: Nech je svetlo tam, kde si ty. A táto veta z Písma sa stala mojím prianím. Želám ju ľuďom, ktorých mám rada. Prajem ju všetkým. Nech prinášame svetlo a s ním všetko dobré, čo môžeme dať. Aby sme sa tešili z toho, že robíme iných ľudí šťastnými. Lebo vtedy sú Vianoce.