Začala som ju čítať po odporúčaní mnohých ľudí. Joseph Heller sľubuje kvalitu. Po prvých stranách som bola v úžase. Píše perfektne. Fakt, dobrý štýl. Kniha, pri ktorej isto nezaspíte. Žiadne zbytočné opisy, dristy a tak. Píše priamo z duše. Bez obrúsku pred ústami vám predostrie svoje myšlienky, názory a pocity. Uvažuje o svojej rodine, o práci, o živote. Ale je to dosť drsné. Chlapík rozmýšľa, či má rád svoje deti a či ich vôbec niekedy bude mať rád. Otvorene sa priznáva k nevere. No, silný žalúdok. Popritom všetkom sa dosť sťažuje. A to bude asi kameň úrazu.
Kniha leží na poličke už viac ako pol roka, z času na čas z nej utriem prach a stále si kladiem otázku, kedy sa do nej pustím. Odpoveď som zatiaľ nenašla. A tak rozmýšľam aspoň nad tým, prečo ju nedokážem dočítať. V istom zmysle mi Joseph Heller pripomína Slovákov. Sťažuje sa a sťažuje. A pritom by to mohlo byť také jednoduché.
Minule som cestovala vlakom. Nefungovali dvere vo vozni. Ľudia sa ich márne pokúšali zatvoriť. Pekne som pozorovala ich hru, za aký čas im prejde trpezlivosť. V jednej dedine nastúpil dedko. Dvere otestoval dvakrát. Mohol viesť monológ celú polhodinu, začať dverami, skončiť pri vláde... Ale on nie. S konštatovaním „NEBAVÍ!“ sa pokojne usadil.
Ale potom by knižka nemala 503 strán...
