Vo vode výskajú deti, vozia sa na člnoch alebo sa učia plávať, niektoré chcú ísť do vody hneď, ako ich rodičia prikryjú uterákom. Nevieme, kde je aká hĺbka, ponárame sa a nedočiahneme na dno. Prišli sme neskoro, keď neplávam, je mi už zima, dnes už na slnku neuschneme. Rozpor medzi opojnosťou leta a studenou vodou v rybníku, je večer, slnko zapadá, vidím už iba nejasne, len obrysy ľudí postupne vychádzajúcich z vody, chvíľu tam ešte sedíme, potom poskladáme deku a kráčame preč.
V noci chodím pravidelne otvárať okná, v tom teple sa nedá zaspať, ráno mrholí, vystieram ruky k dažďu, konečne trochu chládku. Z garáže ktosi donesie zabudnuté smaltované hrnčeky, maľované hrnčeky, v ktorých dnes hrdzavejú klince. Do jedného z nich som kedysi zbierala jahody v záhrade, ich chuť mi vtedy pripomínala poľné cesty bez asfaltu. Pripomínala mi strom, pod ktorým som si konečne zložila ruksak, oprela sa o kmeň a hltavo pila, jediný strom široko ďaleko.
Akoby i teraz nastával čas zmieriť sa s týmito dňami, lebo aj takéto sú potrebné. I s túžbami, čo si protirečia, lebo tie nepominú, nech by sme si to akokoľvek želali. A tieto dni nemusia byť predsa ako cválajúce kone, stačí, že budú zapriahnuté vo voze pomaly napredovať.
