Sedela som v aute a moje myšlienky a tá situácia v ktorej som sa nachádzala ma pomaly dorážali. Hudba z rádia mi nedávala už žiaden zmysel a iba sa zlievala v jednu čudesnú zvukovú hmotu. Vlastne som ju ani nevnímala. Opäť ma bolela hlava, opäť ma tlačili slzy a ja som si nevedela pomôcť. Iba som sedela odvrátená od teba a rozmýšľala čo by sme robili, keby bola iná situácia, iné miesto, iný čas... a zrejme keby sme boli aj iní ľudia. Vieš, tí čo im poletujú vlasy, keď sa idú bozkávať, hrá im romantická hudba a keď vylezú z postele majú na tvári make-up. Život by sme mali predpísaný v scenári a vraveli by sme tomu Osud. A samozrejme stále by sme sa hlúpo usmievali.
Prečo potom musím sedieť tu, s tebou a riešiť také obyčajné problémy? Vlastne neriešiť... iba mlčať a dívať sa... zrejme by som na tu situáciu aj rýchlo zabudla, keby nie to druhé auto. Išlo náš predbehnúť a ja som zo zvedavosti ako vždy pozrela dnu. Za volantom mladý chalanisko a vedľa neho zrejme jeho mama (alebo staršia frajerkaJ). On sa zrejme zo zvedavosti pozrel na mňa. Nemohol byt na mňa práve skvelý pohľad. Na tvári chladná maska a oči už-už chystajúce sa plakať. Predbehli sme ho. Ale on sa nedal, znovu nás dobehol a asi dve sekundy zo svojho života sa na mňa díval. A ja na neho. Nebolo v tom prvotné očarenie, nebolo to bláznivé, ani šialené. Bol to len obyčajný pohľad do ktorého bol vložený môj smútok a jeho zvedavosť. Alebo ktovie? Možno ani on nemal svoj deň. Možno smútok a smútok na chvíľu splynul do jedného. Ale potom nás predbehol a šiel svojou cestou. A ja som sa za nim dívala. Očaril ma v čarovnom momente. S tvojou rukou na mojom kolene.
