Prešlo niekoľko týždňov. A ja, v ruchu letných prázdnin som aj zabudla. Lenže potom opäť. Opäť som ťa zbadala. A ten pohľad spaľujúci, ničiaci, končiaci pri mne. Zmámená. Aj tak by sa to dalo nazvať. Nebyť ťažkých nôh, tak snáď aj doletím k tebe. Ale držala som sa na sedačke a usilovne krútila lyžičkou v mojej káve. 99 kolečiek v jednom smere a 99 kolečiek v smere druhom. Kebyže spravím ešte ďalších 99, tak prisahám, že sa prevŕtam až na stôl. Kvôli komu? Tebe... Začala škola. A ja som sa tam ocitla opäť. Zrámovala som ťa vo dverách. Zmasakrovala, znásilnila, zlynčovala, zbozkávala, zúbožila a potom zase ožila by som ťa najradšej. Šiel si preč. Jediné čo si po sebe zanechal, bola moja spomienka na tvoje strnisko. Nepáčilo sa mi. Asi jediné. Druhý deň. Strnisko preč. A moja hlava tiež. Ani jeden pohľad odo mňa. Nepripravenosť? Ach, chabá to výhovorka z mojej strany. Asi o päťtisíc rokov. Opäť si tam. Opäť som tam. Opäť sme tam. A ja? Neschopná, trafená, strelená Bridget Johnsová!! Iba som čumela. Iným smerom. Do budúcnosti. Držíš ma za ruku a hladíš. Rozprávaš. Mňa nevynechávaš. Dýchaš a žiješ. So mnou. Pre mňa. Preber sa princezná!! Som tu a sama. Ty nevieš moje meno a ani ja tvoje. Veľa vecí sa zmenilo, snežilo, pršalo a opäť svietilo slnko. Tam dakde v krajine- nekrajine. Chápeš? Zrejme Ty jediný áno. Preto ti píšem svoje vyznanie. Zo mňa. O mne. Pre teba.
