Vešticiam neverím a rodina mi povie jedno, priatelia druhé, moje vnútro tretie a mačka spiaca na koberci ani názor nemá. Radšej sa hrá na Garfielda. Tiež už by si mohla nájsť nový filmový vzor. Taký „šablozubý“ tiger z Doby ľadovej. Musím jej to nabudúce navrhnúť. Len či ma bude počúvať. Nechám to radšej tak.
Pôjdem sa von prejsť, nechám nech mi na moju tvár prúdi čerstvý vzduch (ak sa ten bratislavský dá tak nazvať) a nechám sa opantať chladným večerom. Som sama, lebo aj tak nikoho iného prítomnosť by som v tejto chvíli nezniesla asi tak ako kelový prívarok s fašírkou. Alebo ako tekvicovú omáčku. Alebo „bryndzáky“. Dobre, ale nechám teraz výklad mojich nenávisti v gastronómii a pohnem sa smerom dopredu. Chcela som predsa niečo riešiť. Ale ako? Vymenúvam si len tak pre seba moje za a proti. Spravím krok ktorý výrazne ovplyvní moju budúcu kariéru, alebo aspoň na chvíľu prestanem na ňu myslieť a trošku si užijem života? A nebudem to do konca môjho bytia ľutovať? Stretla som suseda. „Skvelé“ teraz si bude polovica mojich známych myslieť, že som „psycho“ (nechápem, že čo je na hovorení si samej pre seba).
Idem ďalej. A zrazu ma osvietilo. Pred sebou som videla svoju strednú školu, moju maximálne lenivú triedu a otravnú hodinu španielčiny. A tabuľu. Černela sa vo svojej černote ale belelo sa na nej jedno slovíčko. To slovo rástlo a rástlo a ukazovalo svoju intenzitu a zároveň aj moju odpoveď na moje otázky. Mañana. Zajtra. Rozhodnem sa zajtra. Nie, nehovorte mi teraz, že trpím syndrómom Scarlett O´ Harovej. Lebo ja to už dávno viem :-).
