Veselo ich usadím, však ide o novú známosť, o mesiac písania si na jednom z bratislavských chatov. Doba je rýchla, deň je ako mesiac a mesiac je ako rok. A rok? Večnosť...
Checknem si nového káma mojej kamošky. Hneď vedel, že čo si dá, kuracina s nivou a k tomu opekané zemiaky. Zapije to kofolou. Čapovanú nemáme, môže byť fľašková?
Ale sááámozrejme, vyvaľujem na neho okále a snažím sa byť sympatická, aby som zapadala do dokonalého obrazu o sociálnom prostredí mojej kamarátky. Objednávam jedlo a vraciam sa na menší pokec. Klasika, kto si, odkiaľ si a ako ste sa zoznámili? Otázky na ktoré som už dávno vedela odpovede, ale predsa som počúvala, aby mi náhodou niečo nové neušlo. Volá sa XY, je z Pétržky, robí v jednej firme(aké veľavravné...), spoznali sa na Boome a sú spolu vonku dokopy asi dve hodiny. Počas rozhovoru som si ale všimla, že týpek sa nejako podozrivo často dotýka dolnej zadnej časti(rozumej riť) mojej kamarátky a lepí jej svoje mäsité ústa na jej. Tá mu bozky s menšou nechuťou vracala a nechala sa oblapávať. Na moju neskoršiu otázku, že PREČO SAKRA, KEĎ TI JE TOTÁLNE NESYMPATICKÝ, odpovedala iba tým, že nechce byť neslušná a, že je to zábava, keď on ju tak chce a ona jeho vôbec.
No a do mňa akoby dvesto čertov vošlo.
Prečo sakra, dievča pekné ako lusk, inteligentné, vtipné a vždy veselé, stráca čas s človekom, ktorý jej je totálne odporný? To sa radšej mohla zdvihnúť s tou svojou mini riťou a zdúchnuť (hoci túto alternatívu neuznávam), ako sedieť na jednom fleku s niekým, kto nemá ani páru o tom, že kde tá moja kamarátka pracuje, akú školu, aké plány, sny a túžby má. Ale zato vie jedným pohľadom odhadnúť veľkosť podprsenky a ešte sa tým aj nahlas pochváliť.
Prišlo jedlo, jedol (chvíľa ticha) a účet.
Vezme kamarátku domov, k sebe, kam inam? Však sa poznajú už dobré štyri hodiny. Ale to ja už zasahujem, zatvárame a JA ju beriem domov. Po ceste von z podniku(asi dva metre) sa lúči s kamoškou, akoby odchádzala za polárny kruh a nastupuje do svojho auta. Hoci vyštartujem omnoho skôr, na najbližšej križovatke nás dobehne na svojej šunke, až ma skoro zrámuje, ale nevadí, efekt rýchlo jazdiaceho bol splnený.
A v tom sa mi kamarátka prizná, že on jazdí na letných gumách.
To už bolo tristo čertov...
Ženy, sakra, lamentujete(aj ja- a ešte ako), že chlapi sú prasce, svine a ja ešte neviem čo! Ale bodaj by neboli, keď hlavný námet k tomu im dávame my! Prečo si nezačneme vážiť samé seba, byť trošku hrdé na ten pár hrbolov, ktoré nám vyrástli na pľúcach, na naše vlasy, pery, oči, celkovú zmyselnosť(veď o čom sa píšu básne?). Uvedomte si, že vy nemusíte byť k nikomu slušné, pokiaľ to vy samé nechcete. A keď sa vám niekto nepáči, tak sa vám proste nepáči!!! A vedieť to povedať s kľudným svedomím(vtedy myslite na to, ako nás klamú, wrrr!!!) tak, že pán nechcený z toho ostane ešte aj pokakaný, že aké ste vy úžasné. Pretože aj ste. Sme ženy. To o nás vznikali verše, romány, divadelné hry...
Len si to, doprdele, treba uvedomiť.
