Zapadajú do seba ako nejaké abstraktné puzzle, vždy voňajú kávou a múdrymi rečami, smejú sa ako divé kone, ale aj mierne, vedia aj plakať, ale nie veľmi často, z ohľaduplnosti, lebo potom to bolí toho druhého. Sú pospájaní neviditeľnými niťami, ktorá aj keď sa pretrhne a uzol zostane, nezáleží na tom, lebo je dosť dlhá. Dokážu sa nekonečne nadchnúť a ani ich to neprejde. Keď ich chytí depka, „hádžu" sa do Hronu, ktorý vlastne v Nitre neexistuje, len vznikol iba pre nás zhodou náhod, slovnými hračkami, keď nebola Nitra, ani Dunaj, ani Ipeľ, ale Hron. Vedia sa baviť, vedia robiť chyby, vedia „odskrutkovať" tyč divokým tancom v našom podniku, vedia sa tak opiť a ležať potom hodinu v tráve niekde pri rieke a potom sa zobudiť, vedia donekonečna jesť tie katastrofálne hamburgery a bagety, vedia vychrápať celú bytovku, vedia prenasledovať momentálne ľúbostné idoly, vedia skákať po posteli a obdivovať x-rokov starých „superstáristov", vedia sa v noci húpať na hojdačkách, vedia dokopať do vzťahu, ktorý aj vydrží, vedia hrať v jednom kuse biliard, vedia sa v pohode postaviť v podniku a na plné pecky začať spievať Veľa šťastia, zdravia..(hoci je obed), vedia si v pohode pokecať s každou osobou na svete, vedia sa šialene zaľúbiť a aj odľúbiť a potom zase zaľúbiť, vedia donekonečna rozprávať ale zároveň aj počúvať (hoci to pomenej), vedia sa zastať jeden druhého, pohádať sa, nakričať, naštvať sa, udobriť sa, objať sa a vybozkávať sa. Vedia žiť s humorom a humorne žiť. Vedia pochopiť toho druhého. A vedia, že priateľstvo je dar.
Ľúbim vás jak kone, mojkáči.