Montmarte poznám z rozprávania svojej starej mamy, ktorá tam od polovice dvadsiatych do konca tridsiatych rokov bývala. Na jednej z tých strmých a kľukatých uličiek vedúcich hore na kopec. V prenajatom byte na Rue du Chevalier de la Barre 11. Svojho malého syna vodila do škôlky a neskôr aj do katolíckej školy pri jednom z najstarších parížskych kostolov - St. Pierre. Nevedela nič o tom, že niekde na druhej strany kopca maľuje Maurice Utrillo obraz, ktorý bude mať o polstoročie cenu parížskeho apartmánu „na dobrom mieste". Jej hrdinkou bola Joséphine Baker, černošská tanečnica a speváčka amerického pôvodu, hviezda Folies Bergères. Často spomínala, že si adoptovala chudobné deti a zarobené peniaze investovala do nich.
Socha rytiera de la Barre stojí v malom parku pod bazilikou
Keď sme chodili s otcom do Paríža, vždy ma vzal pozrieť si dom, ktorý považoval za svoj rodný a ulicu, ktorá sprevádzala jeho detstvo. Vďaka tomu si dobre pamätám to miesto a sama túto informáciu posúvam ďalšej generácii. Vystúpili sme na stanici Barbes - Rochechouart a z Rue Clignacourt sme zašli do bočných uličiek. Po hlavných schodoch od Anvers som vyšla k bazilike až omnoho neskôr, ako dospelá.
Aj ja som v Paríži turista a tak bolo načase, prejsť sa po klasickej bedekerovej trase. Až teraz, na výlete s priateľmi som takúto prechádzku pripravila. Na kopec sme vyšli lanovkou. Nádherný podvečer a jasná obloha nám dopriali prekrásny výhľad na Paríž. Bazilika Sacré Coeur nie je starý kostol, staval sa v rokoch 1875 - 1914, teda budúci rok oslávi rovnú stovku od svojho dokončenia. No vyzerá, že tam patrí odjakživa...
Place du Tertre si pamätám ešte z doby, keď bolo vyhradené len umelcom. Teraz je v strede vonkajšie sedenie z reštaurácií a kaviarní naokolo. Umelcom je vyhradená len malá časť, no so stojanmi postávajú okolo celého námestia. Niektorí maľujú, iní fajčia, popíjajú, diskutujú a mnohí majú stojan len na vystavenie svojich obrázkov na predaj. Zachoval sa tam aspoň zvyk kresliť portréty na počkanie. Viac ako bohémsku atmosféru tam dnes cítiť v pozadí biznis.
Tieto detaily na Paríži milujem...
Ulica Mont Cenis začína práve na Montmartre a tiahne sa temer až k Port de Clignacourt, odkiaľ je už len na skok známy blší trh (len v sobotu, nedeľu a pondelok). Na jej začiatku sú vedľa seba malé štýlové galérie. Z kopca potom pokračuje dlhým schodiskom s lucernami v strede. Ten výhľad smerom niekde k Saint Denis sme si nenechali ujsť.
Zvláštne pouličné divadlo na jednom rohu ulice Mont Cenis
My sme sa vydali dolu po ulici Cortot. Škoda, že sme išli tak neskoro a Musée Montmarte bolo vtedy už zatvorené. Tiež som si nespomenula, že na križovatke s Rue des Saules treba urobiť malú odbočku doprava k známemu hostincu Au Lapin Agile odkiaľ vidieť vinice na Montmartri. Nevadí, zasa sa tam musím pre niečo vrátiť...
Zišli sme po Rue de l´Abrevoir okolo tohto ružového domu - reštaurácie La Maison Rose. Je tam zopár brečtanom obrastených romantických domov.
Na konci sa ulica prudko točí doľava, my sme si však vybrali rovno pešiu cestičku parkom na Square Suzanne Buisson. Tá nás doviedla na Avenue Junot. Vľavo na malom námestí je táto socha bronzového muža vystupujúceho z tehlového múru...áno asi presne pre tento účel.
Na rohu ulíc Girardon a Lepic stojí veterný mlyn. Moulin de la Galette je dnes štýlová reštaurácia a turistami často navštevované miesto. Kedysi bolo na kopci veľa veterných mlynov. Okrem mletia múky sa v nich aj lisovalo hrozno z domácich viníc. Málokto vie, že mlyn patriaci k reštaurácii je v skutočnosti mlyn Radet. Hore za reštauráciou je totiž ešte jeden veterný mlyn. Stojí o niekoľko metrov vyššie a nie je veľmi vidieť z ulice, pretože patrí k súkromnému pozemku susedného domu so záhradou. Ale vidno ho z dolnej časti Rue Lepic cez ulicu Tholozé. Tak práve tento mlyn sa volal kedysi Galette, záhrada pod ním a tanečná sála vnútri patrili pôvodne k rovnomennému podniku známemu najmä v 19. storočí. Inšpiráciu v ňom našli Renoir, Utrillo, Toulouse - Lautrec, Van Gogh a iní slávni umelci.
Pôvodný vchod do slávnej tančiarne a skutočný mlyn Galette zo spodnej časti ulice Lépic
Rue Lepic je dlhá ulica, ktorá sa smerom dolu otáča o 180 stupňov. Bolo to známe miesto umelcov a ešte dnes sa v niekoľkých domoch nachádzajú funkčné ateliéry v podkroví. Zostupujúc nižšie dostali sme sa z tichých uličiek Montmartru do rušnejšej časti s kaviarňami.
Rue Lepic sa potom točí doprava k námestiu Blanche, no my sme pokračovali rovno po Rue des Abbesses až na malé rovnomenné námestie. Okrem mimoriadne zaujímavého secesného kostolíka sv. Jána Krstiteľa je to jedno z tých rozkošných námestí so starým parížskym kolotočom v tieni stromov. Na námestí je pôvodný krytý secesný vchod do metra stanice Abbesses, akých sa zachovalo v Paríži už veľmi málo.
Jednou z uličiek sme zostúpili na bulvár Clichy so stanicou metra Pigalle práve keď začínali svietiace lampy oznamovať začiatok rušnej noci a čašníci či predavači v obchodoch Vám už nepovedali Bon jour ale Bon soir. Naša prechádzka skončila pri známom nočnom kabarete Moulin Rouge.
Fotografie: autorka a Pavel Pecha
