cestovateľka- amatérka, asi tak trochu aj v čase Zoznam autorových rubrík: Niečo z umenia, Spomienky, Výlety, Len tak, História, Súkromné, Nezaradené
Cinque Terre bol dlho len môj sen. Päť dediniek s farebnými domčekmi nalepenými na útesy, kedysi prístupnými len krivoľakými cestičkami alebo po mori. Navôkol vinohrady na terasách, olivovníkové háje a nekonečné azúrové more.
Keby si mohol každý vybrať miesto, kde by chcel žiť, tak ja by som si vybrala Ile de Ré. Prosím teraz všetkých obdivovateľov kopcov, vrchov, skál a končiarov, aby mi tieto riadky prepáčili, ale existujú aj ľudia, ktorí milujú rovinatý kraj. Moji kamaráti sa mi smejú, že mám najradšej hory z okna kaviarne (takto nejako hovorieval o prírode aj Jaro Filip). Najvyšší bod na ostrove Ré má 20 m nad morom. To však rozhodne nie ten hlavný dôvod, prečo sa mi tam páči.
Keď stojím na nábreží starého prístavu v La Rochelle, vždy obdivujem jeho typickú siluetu s dvoma pobrežnými vežami, spleťou lodí a plachetníc a s majákom opodiaľ. Bola som tam viackrát a za rôzneho počasia, ale tento pohľad ma neomrzí.
Po francúzsky sa tento kraj volá Marais poitevin a jeho časť je prírodnou rezerváciou. Nachádza sa neďaleko Niortu, na rozhraní regiónov Vendée a Deux Sévres a siaha až k pobrežiu Atlantiku. Územie močarísk a vysušených močarísk je popretkávané tisícom kanálov. Krajina dostala podľa nich názov Venise Verte – Zelené Benátky.
O Paríži sa dá písať dookola, najmä ak sa do mesta človek vracia po istom čase. Mne to vyšlo tretie leto za sebou. Nesprevádzala som nikoho, kto by navštívil Paríž prvýkrát (moja dcéra má už Eiffelovkový ošiaľ za sebou), a tak som mohla navštíviť aj miesta, na ktoré som sa už sama dlhšie chystala. Takže tentokrát to nebude o úplne najnavštevovanejších turistických bodoch, aj keď sa niektorým tak celkom nevyhnem, len to bude trochu inak. Lebo Paríž sa dá zažiť aj tisíckrát a zakaždým inak.
Kde inde treba hľadať tento originálny mok, ak nie pri samotnom zdroji? Tento rok ma vo Francúzsku zavialo práve sem! A veru som neváhala absolvovať hodinový komentovaný sprievod s ochutnávkou v najstaršom koňakovom dome v meste.
Mám ešte veľa nesplnených cestovateľských snov a Toskánsko bolo jedným z nich. Až do minulého týždňa. Aj keď si myslím, že tri dni v šiestich mestách sú ako jednohubka. Ale vlastne som s tým vopred rátala, už keď som kupovala poznávací zájazd v cestovke. Vedela som, že to bude taká ochutnávka. Do Toskánska treba ísť totiž na dlhšie potúlať sa autom a odchodiť si niekoľko miest a mestečiek hore v kopcoch, či na pobreží Tyrrhenského mora. Takže nasledujúce riadky sú v podstate od úplného cestovateľského amatéra v Toskánsku, ale možno niekomu oživia spomienky prípadne ho inšpirujú k návšteve.
O Friedrichovi Hundertwasserovi som prvýkrát počula kedysi v osemdesiatych rokoch v dokumente na rakúskej televíznej stanici. Veľmi som nerozumela nemecky, ale v jeho prípade mi stačilo vidieť obrazy, známky, dizajnérske práce, no hlavne ním navrhnuté architektúry. Tam som sa dozvedela, že vo Viedni upravil dva poschodové domy v bežnej uličnej zástavbe na nepoznanie. Na vlastné oči som ich videla až po otvorení hraníc a odvtedy sa tam z času na čas vraciam. Pohľad na farebné fasády a nepravidelné tvary mi vždy zlepší náladu, cítim sa byť chvíľu v úplne inom svete. Obdivujem genialitu, ktorou sa mu podarilo premeniť obyčajný dom z 19. alebo zo začiatku 20. storočia - akých je táto štvrť plná. Rada mám ten pocit, keď sem môžem zaviesť niekoho, kto to ešte nevidel, sledujem tie užasnuté pohľady a úsmevy na tvárach.
Montmarte, Eiffelovka, Louvre...to všetko sú názvy typické pre Paríž. Kto je tam čo i len na krátkej návšteve, snaží sa aspoň niektoré z týchto miest navštíviť. Montmarte je synonymum bohémskeho života mnohých dnes známych umelcov. Čo všetko spôsobuje jeho neustálu príťažlivosť? Desaťročia tradované príbehy jeho slávnych obyvateľov, romantické uličky so schodiskami, námestia plné malebných kaviarničiek s čašníkmi oblečenými v niečom typickom francúzskom, všadeprítomní maliari tváriaci sa, že práve opravujú detail na obraze, ktorý chcú už dva roky predať, muzikanti pred Sacré Coeur zabávajúci dav turistov, atmosféra niečoho, čo možno zažiť len tu a s tým, že si poviete: „ Áno toto je ten Paríž!..."
Niekedy človek nemá príliš veľa času, aby na krátkom výlete v tejto metropole stihol spoznať nejakú známu záhradu či park. Pritom vidieť, že Parížania svoje parky milujú a trávia tam veľa voľného času. Akonáhle sa trošku oteplí, typické zelené stoličky a kreslá sa zaplnia ľuďmi a na veľkých plochách trávnikov sa objavia diskutujúce skupinky. V rámci augustového výletu s priateľmi sme si našli čas aj na niekoľko parkov, parčíkov a záhrad. A veľmi radi sme sa pridali k parížskemu spôsobu oddychovania. Len tak sedieť. Pozorovať, ako plynú oblaky na oblohe. Užívať si lúče slnka a sledovať, ako menia farby všetkého navôkol. Privoniavať ku kvetinám a kochať sa tou nádherou. Uvedomovať si okamihy života!
Katedrálu v Chartres si pamätám z tejto pohľadnice - cesta a v diaľke kostol s dvomi vežami, o ktorom sa dá tušiť, že bude obrovský, keď budete pred ním stáť. V mojom takpovediac templárskom období som sa dostala k literatúre viažúcej sa ku gotickým katedrálam, konkrétne k Fulcanelliho Tajomstvu katedrál a najmä ku knižke Louisa Charpentiera Mystérium katedrály v Chartres. To ma začala táto tematika už skutočne zaujímať. Túžila som stáť pred portálom práve tejto katedrály a prechádzať okolo jej obrovských pilierov. Tak som v rámci augustového výletu do Paríža s priateľmi naplánovala aj jeden deň v Chartres.
Poznáme sa už od základnej školy. Na gympel sme chodili do jednej triedy a trápili sme sa s francúzštinou. Naše priateľstvo pretrvalo roky. Navštevujeme sa stále. Už si ani nepamätám, kedy som vyslovila vetu: „Keď budeme mať päťdesiat, pôjdeme spolu do Paríža!" No a tento rok sme tú cestu začali úplne samozrejme pripravovať. Pôvodne to síce mala byť dámska jazda, ale povedali sme si, že jeden chlap nezaškodí a vzali sme so sebou priateľkinho manžela - nášho kamaráta ako bodyguarda a fotografa. Takž sme vlastne boli v skutočnosti štyria. Aj mušketieri boli štyria a v názve sa spomínajú len traja... Podstatné je, že posledný prázdninový týždeň tohto roku sme strávili spolu. Fakt v Paríži!
Kedysi začiatkom 90. rokov sme boli s kamarátkou a jej Talianom presne na tomto mieste a ja som si to pamätala ako veľmi príjemný cestovateľský zážitok. Posledné roky chodievame častejšie do letoviska Bibione a tak som si už doma pripravila výlet. Súčasná technika dnes umožní všeličo, stačilo zopár klikov myšou a spoje Bibione -Latisana - Terst - Miramare (bus - vlak - MHD) boli vypísané v poznámkovom bloku. Mnoho ľudí na pobytových zájazdoch sa bojí bez auta cestovať niekde ďalej od letoviska. Sú destinácie, kde to môže byť nebezpečné, ale sever Talianska ponúka niekoľko pekných výletov a toto je jeden z nich ako inšpirácia pre všetkých, ktorí majú záujem niekam sa pozrieť.
Keď sme boli nedávno na výlete v mestečku Petronell Carnuntum pozrieť si archeologickú lokalitu, dostali sme vstupenku hneď na niekoľko miest súvisiacich s vykopávkami významného rímskeho vojenského tábora a civilného mesta na severnej hranici Rímskej ríše nazvanej Limes romanus. Nestihli sme vtedy vidieť všetko, tak sme si teraz, na začiatku prázdnin, dali pokračovanie. Navštívili sme múzeum Carnuntinum v Bad Deutsch Altenburg a Kulturfabrik Hainburg. Cestou sme objavili zopár neplánovaných zaujímavých miest. Aj deti z tohto výletu museli priznať, že to nebola len „nuda s históriou".
Posledný májový víkend sa koná na zámku Schloss Hof trh kvetín a doplnkov do záhrad. Vybrali sme sa teda v sobotu na výlet vlakom do Devínskej Novej Vsi a odtiaľ peši cez most ponad Moravu na zámok v Rakúsku. Spočiatku to nevyzeralo s počasím vôbec ružovo, ale niekto nám to tam hore vybavil a užili sme si krásny slnečný deň v záhradách medzi kvetmi a bylinkami, čerstvo vysadenými záhonmi zámockých terás. Dnes nebudem písať o zámku ani o histórii. Prinášam len fotoreportáž - ako hovoria Francúzi: "pour faire jolie" (doslovný preklad: "na robenie pekna" - teda bez nijakých hlbokých myšlienok, ale len tak pre potešenie.
Míňala som ho niekoľkokrát ročne cestou do Viedne a hovorila som si, že sa sem musím niekedy pozrieť. Konečne včera som sa tam s priateľmi dostala. Nebol to obyčajný výlet, mala som pocit, že nás stroj času presunul o 1700 rokov do minulosti. Jar bola stále tá istá, aj vtáky spievali, slnko hrialo, obloha ako z reklamy, stromy kvitli. My sme sa ale prechádzali po antickej ceste a ako na exkurzii vo filmových ateliéroch Hollywoodu sme vošli do domu rímskeho obchodníka s látkami, o chvíľu sme prešli vilou miestneho bohatého patricija, zvedavo sme vošli do všetkých miestností v mestských kúpeľoch, nakukli sme do dvorov a dvorčekov, záhrad s fontánami. Deti zobli hrozno z misy na prestretom stole v jedálni, sadli si do kresiel v izbe, skúsili, či je teplá voda v bazéne... Nik ich nevyháňal ani nenapomínal. Žeby nebol nikto doma?
