Fodele
Cesta do Heraklionu vedie pobrežnou diaľnicou, na jednej strane more, na druhej skaly, červená vyprahnutá zem a sem-tam olivové háje. Diaľnica je v strede medzi cestami oživená rozkvitnutými oleandrovými kríkmi. Turistickou zastávkou je dedinka Fodele (asi 30 km od hlavného mesta) s typickou gréckou architektúrou. Preslávená je pestovaním výborných pomarančov. Práve tu sa narodil maliar, ktorého svet pozná nie podľa rodného mena, ale podľa pseudonymu od Španielov: El Greco. Na pamiatku mu rodáci nechali postaviť bronzovú bustu s typickým renesančným golierom podľa španielskej módy.
El Greco
Najväčší spomedzi gréckych ostrovov bol v staroveku centrom vyspelej minójskej civilizácie, ktorá mala už v tej dobe bohaté kontakty, napríklad s Egyptom. Pri hlavnom meste Heraklion je prístupné archeologické nálezisko starovekého Knóssu. Sir Evans bol kedysi majiteľom pozemku s náleziskom a jeho pôsobenie na konci 19. a začiatkom 20. storočia sa dnes považuje za rozporuplné. I keď na jednej strane zachránil a odkryl veľa z pamiatok, jeho rekonštrukcie budov a doplnky za pomoci betónu nezodpovedajú postupom archeológov. Rozhodne sa mu však vo svojej dobe podarilo zatraktívniť nálezisko a prilákať sem turistov. Autentické predmety obyvateľov Knóssu sú uložené v archeologickom múzeu v Heraklione.
Knóssos
Z každej strany obmýva ostrov iné more, zo severu Krétske, z juhu Líbyjské. Práve výlet k Líbyjskému moru na západnom pobreží je jeden z mojich najkrajších zážitkov. Hneď po odbočení z hlavnej trasy smerom do vnútrozemia náhle Kréta zmení svoj vzhľad. Turistické centrá a vnútrozemie sú dva rôzne svety. Úzke prašné cesty naprieč ostrovom lemujú olivové háje a citrónovníky. Míňali sme prestrieľané plechové značenia dedín a dopravné značky posiate otvormi po guľkách. Miestni si tak údajne občas krátia voľné chvíle... Prechádzajúc dedinami okolo ospalého hostinca s výlučne mužským osadenstvom bolo cítiť prísne pravidlá starousadlíkov. Mlčky pili svoje ouzo, fajčili a prstami prekladali akési zvláštne korálky na povrázku. Keď prešiel autobus s turistami, mali aspoň chvíľu o čom hovoriť. Ak sme vonku vôbec zazreli ženy, zásadne boli v čiernom. Scény ako vystrihnuté z minulosti.
Zastávkou na tejto trase býva kláštor Chrisoskalitissa na západnom pobreží. Biele múry kláštora svietia už zďaleka na zelenomodrom morskom pozadí. Neďaleko dedinky Topolia je jedna z roklín - priepasť Topolia a jaskyňa Agia Sofia - známe pútnické miesto pravoslávnej cirkvi. Pastierom sa tu údajne zjavila sv. Sofia a na jej počesť poriadajú náboženské slávnosti (vo veľkonočnom čase). Archeologické nálezy dokázali osídlenie jaskyne už v neolite.
Kláštor Chrisoskalitissa a osamelá toaleta s výhľadom na more
Najstarším cestným tunelom na ostrove privezie autobus napokon turistov na známu pláž pri ostrovoch Elafonissi. Líbyjské more tu je neobyčajne plytké, dá sa brodiť po členky, po kolená vo vode od pevniny k ostrovom. Piesok hrá pastelovými farbami - od bielej, cez jemne žltú až po lososovoružovú. Cez teplú priezračnú vodu vidieť rastliny, malé rybky i mušle. Pláže nie sú až také preplnené stánkami so službami pre turistov, dá sa nájsť aj pokojné miesto s ničím nerušeným výhľadom.
Pláže Elafonissi
Kto chce v tejto časti Kréty absolvovať turistiku, má možnosť prejsť 13 km turistickým chodníkom najhlbšou tiesňavou Európy Samaria. Trasa začína vo vyše tisícmetrovej nadmorskej výške v horách, kam turistov privezie autobus. Cesta vedie chráneným územím národného parku prevažne smerom dolu, no v niektorých úsekoch je veľmi úzka, alebo sťažená pretekajúcim potokom. Končí na pobreží, kde sa naskytne možnosť opláchnuť sa v sviežom líbyjskom mori. Naspäť do Chanie či iných turistických centier sa musí ísť loďou.
Prístav v Chanii
Fasáda domu v benátskom štýle
Stredisko Agia Marina nie je ďaleko od Chanie - centra západnej Kréty. Pravidelná miestna linka príde do mesta asi za polhodinku. V minulosti bola Chania pod nadvládou rôznych národov a kultúr, ktoré v nej zanechali svoj vplyv, napríklad aj v podobe architektúry. Na nábreží zostalo zopár domov postavených v benátskom štýle, niektoré sú dnes v podobe tzv. fasádovej kulisy. Vynaliezaví Gréci umiestnili do ich ruín reštaurácie pod holým nebom. V lete tu často neprší, a tak strechy ani veľmi nechýbajú.
Uličky v Chanii
Chania turistu neomrzí: prechádzky nábrežím, výhľad na maják, túlanie úzkymi uličkami, typické babské vymetanie obchodíkov s originálnymi šperkami, doplnkami či keramikou, alebo zastávka v kaviarni či v štýlovej taverne. Vône jedál v čase obeda a večere nás vždy prinútili ochutnať niečo z typickej gréckej kuchyne.
Taverna na nábreží a maják v Chanii
Grécko 1997.
Ktovie ako to tam vyzerá dnes?
