Štvrť sa nachádza na severozápade od centrálneho Paríža (vymedzenom okružným bulvárom Périphérique). Vlastne už nie je v Paríži, ale na parížskom predmestí - konkrétne na rozhraní troch miest Courbevoie, Nanterre a Puteaux. S projektom sa začalo už v roku 1958, ale v skutočnosti sa La Défense preslávila až otvorením La Grande Arche (Veľkého okna, 1992) postaveného na osi Louvre - Tuileries - Concorde - Champs Elysées - Víťazný oblúk (čo je skoro 10 km). Celá štvrť je postavená na veľkej betónovej platni, pod ktorou sú cesty, parkoviská a všetok ten dopravný ruch. Hore je pešia zóna, námestia, fontány, malé parky, oddychové zóny a komunikačný priestor medzi sídlami veľkých spoločností.
Dnes je už samozrejmosťou, že turistické kancelárie zavezú svojich klientov v Paríži aj sem. Mnohé ich však nechajú napospas zo dve hodinky medzi mrakodrapmi s tým, že si majú pozrieť Veľké okno, výhľady na obe strany - k Víťaznému oblúku a von z mesta, no a potom šup, do obchodného centra Les Quatre Temps (štyri ročné obdobia). Pokiaľ človek odolá známym obchodom a reťazcom, nájde aj tam zopár umeleckých diel ako napríklad túto vertikálnu záhradu (Patrick Blanc: Mur vegetal, 2006)
Tento rok sme absolvovali pešiu prechádzku, ktorá začínala na predposlednej stanici metra linky 1 - Esplanade de La Défense, teda ešte dobrý kilometer pred Grande Arche. Po vyjdení schodmi hore sme zastali oproti niekoľkým kovovým ponáhľajúcim sa biznismenom. Dielo (veľko)Mestskí ľudia (Les Hommes de la cité) je z roku 1995, autori: France a Hughes Siptrott.
Na námestí s výhľadom k Víťaznému oblúku sme zišli k bazénu s farebnými lavičkami/stolmi. Z vodnej hladiny sa týčilo niekoľko farebných kovových stožiarov evokujúcich semafory, ktoré sa otáčajú a striedavo svietia. Podobné sa nachádzajú aj za Veľkým oknom - obe diela od jedného autora - pôvodom Gréka, umeleckým menom Takis. Na fotografii pôsobí dielo jednofarebne, ale je to len protisvetlom, v skutočnosti je farebné.
hore: Takis, Le Bassin, 1988
dolu: podobné dielo za Veľkým oknom, Takis: Arbres lumineux, 1990
Keď človek prechádza peši smerom ku Grande Arche, stúpa nenápadne po schodoch vyššie a vyššie. Tým, ktorí chcú v tomto priestore vidieť viac, odporúčam odbočiť z priamej cesty stredovou promenádou. Naľavo i napravo sú bočné námestia, menšie priestory vedúce k budovám naokolo a tam sú umiestnené ďalšie výtvarné diela.
Popri tomto farebnom stĺpe (francúzsky autor Raymond Moretti: Le Moretti, 1995) sme sa dostali na malé námestie s vonkajšou kaviarňou.
Za rohom bolo ukryté dielo Le Somnambule (Námesačný) od Henri de Millera z roku 1983
Na ľavej strane od promenády sme prešli schodiskom dolu k dielu, ktoré mňa osobne fascinuje už dávno. Obrovská spletená dvojitá kovová špirála (Doubles lignes indéterminées) od Bernara Veneta z r. 1988. Tu fakt nemusí byť človek fotografom aby ulovil skoro profesionálne zábery - kontrast nepravidelných kovových línií a rovné plochy zrkadlovej fasády architektúr v pozadí to urobia za Vás.
O kúsok ďalej je na trávniku zasa takáto kovová maska - žeby pripomienka na muža so železnou maskou? To sa nedozviem, lebo autor Ben Jakober dielo z roku 1989 nazval veľavravným BC1...
hore: Ophélie, bronzový nízky reliéf inšpirovaný básňou Arthura Rimbauda, dielo z r. 1951 od autora Apel - les Fenosa, osadené v roku 1987
dolu: Farebný stĺp je dielo Le Trois Arbres (tri stromy) od Guy-Rachel Grataloup, r. 1988
Promenády sa po istých úsekoch cesty menia: z rovných, po stranách lemovaných klasickým stromoradím vchádzme do parku s ružovo kvitnúcimi stromami a kvetinovými záhonmi vo zvláštnych betónových žardiniérach s ľudskými tvárami... áno, aj tie sú dielom umelca a boli na toto miesto účelovo vyrobené. (Shelomo Selinger: La Danse, 1983)
Neviem koľko Slovákov vie, že v La Défense na promenáde pod jednou z budov je osadená aj plastika slovenského sochára. Dielo pod názvom „V šľapajách otcov" vytvoril Jozef Jankovič v roku 1990.
Jedinou starou sochou z 19. storočia je bronzové súsošie La Défense - Obrana z r. 1883, podľa ktorého dostala štvrť svoje meno. (Louis-Ernest Barrias vytvoril dielo ako pamätník obrancov Paríža v roku 1870)
Na konci promenády je fontána s farebnou mozaikou a zo strany Grand Arche sa farebná plocha jej dna kolmo lomí a padajúca voda sa kdesi dolu stráca. Priezorom vidno rušnú cestu pod nami.
Fontána, Yaacov Agam, 1988
Muž tu venčil psa a hádzal mu malú zelenú loptičku do fontány. Ten sa znovu a znovu vrhal so špľachotom do vody, aby ju nadšene aportoval...
Lim Dong-lak: Point Growth (Bod rastu), 1999, osadené v r.2006
Práve v tomto mieste sa začína nekonečná plocha veľkého námestia, ktoré končí OKNOM. Aj táto trávnatá plocha s kruhovým prevýšením je jedným z umeleckých diel (O´Loughlin: Arc déplacé, 1994). Napravo, neďaleko tradičného parížskeho kolotoča stojí červená kovová plastika slávneho Alexandra Caldera (amerického sochára známeho najmä kinetickými sochami).
....a napravo monumentálne pestrofarebné dielo Katalánca Joana Miróa - Dve fantastické postavy, 1976
Prechádzajúc od spodnej fontány na Esplanade smerom hore sme sledovali približujúce sa Veľké okno. Bola som tam veľakrát, ale vždy ma ohromí jeho monumentalita, keď stojím priamo na schodisku pod ním. Ešte pred niekoľkými rokmi premával hore výťah a bola na ňom vyhliadka (pravdaže platená), no momentálne je táto atrakcia uzavretá. Priamo pod oknom sú veľké sklenené steny (zabraňujúce prievanu z vidieka...) a výhľad smerom k Nanterre.
dolu: pešia lávka smerom k divokým parížskym predmestiam...
Na postrannom námestí vidieť zdiaľky realisticky poňatý palec, ibaže meria asi 12 metrov... Dielo vytvoril autor menom César v roku 1965 ale osadili ho sem až v roku 1994.
Toto zvláštne akoby náhodné stĺporadie pospájané tenkým drátom je dielom japonského autora Aiko Miyawaki z roku 1988 a osadené bolo sem v roku 1989.
La Défense evidujem už niekoľko desaťročí, ale prvý raz som tam bola až v roku 1993. Pamätám si, že bola nedeľa a keď som vyšla na konečnej stanici metra linky 1, ocitla som sa v meste duchov. Zopár miestnych sa rýchlo stratilo medzi mrakodrapmi a ja som vlastne nechápala, či tam niekde skutočne bývajú, alebo tadiaľ len niekam prechádzajú. Kancelárie boli zatvorené a okrem mňa bolo na tej obrovskej ploche ešte asi desať turistov. Vietor a ticho.
Tento rok sme tam boli v pondelok okolo obeda, práve v čase, kedy sa zrazu ako na nejaký neviditeľný povel vyrojili stovky ľudí z kancelárií a začali tú ohromnú plochu námestia križovať ako mravce. Bolo dvanásť hodín, pre Francúzov vytúžená hodinka na obed. Bol to neskutočný kontrast k mojej prvej skúsenosti.
Priestranstvá po oboch stranách Veľkého okna sú už dnes zastavané novými modernými budovami. Sem-tam medzi vežiakmi vykúka rameno žeriava. Všetko sa zrkadlí, rovné hladké plochy budov občas naruší nečakaný oblý tvar inak pravidelných architektúr. Áno, je to všetko skleneno-betónové, chladné so zrkadlením tvarov a optickými ob(d)razmi. V zime tu vyčíňa sychravé vetrisko a v lete na Vás praží nepríjemne horúce až spaľujúce slnko na otvorenom námestí. Napriek tomu tam nájdem čaro architektúry nášho veku. Odraz systému života súčasnej generácie techniky a technikov. S úsmevom si spomeniem na obrázky, ktoré sme kedysi v 70. rokoch tak často kreslili v škole na populárnu tému: Nakresli mesto v roku 2000! Fantázia je realitou. Som tu, v meste 21. storočia.
Zoznam diel galérie pod holým nebom v La Défense:
http://fr.wikipedia.org/wiki/Liste_des_%C5%93uvres_d%27art_de_la_D%C3%A9fense
Fotografie:
autorka, Pavel Pecha, Janka Fitzelová
