Šoférovať neviem, auto nemám, tak som zvolila jednoduchý poznávací zájazd s cestovnou kanceláriou na Ligúrsku riviéru. Uvedomujem si, že nie som ideálny turista pre sprievodcov. Ak je to len trochu možné, snažím sa byť pánom svojho času. Taká individuálna poznávačka s mojou dcérou to bola i tento raz.
Milujem ten prvý pohľad na more, ktorý sa zrazu objaví v momente, keď diaľnica z vnútrozemia prejde na Autostrada dei Fiori. Bolo tesne po svitaní a voda aj nebo mali podobnú belasú farbu. Nasledovali asi dve hodiny striedajúcich sa tunelov a farebných obrázkov s oranžovými a žltými dedinkami padajúcimi do mora dolu pod diaľnicou. Tma – prístav – tma - mestečko...ako keď sme si kedysi púšťali diapozitívy na starom prístroji.
San Remo som prvý raz videla v lete 1988, keď tam ešte fungovala železnica popri mori. Dnes je miesto nej cyklotrasa a trať sa presunula o čosi vyššie a čiastočne pod zem. Bus nás vyložil na nábreží presne pod zachovanou budovou starej stanice s názvom SAN REMO. Hotel mal svoje najlepšie roky za sebou zrejme už v tom roku 1988, ale na zopár hodín spánku to bolo úplne jedno. Stál asi päť minút od všetkého potrebného: od mora, od mestskej obchodnej promenády, od historického námestíčka, od budovy kasína, od divadla Ariston (kde bývajú tie pesničkové súťaže), od prístavu aj pláží. Navyše mal terasu s úžasným výhľadom na mesto. Určite sme nestihli vidieť za jeden deň všetko, ale nasali sme prvú atmosféru Ligúrie cez morský vzduch, prostredníctvom rozkvitnutých záhrad, v uliciach s lenivo pulzujúcim poobedím a večerom v prístavnej reštaurácii nad tanierom plným mušlí.
Savona nás privítala v prístave s vysokou vežou (Torre Leon Pancaldo ) a malým bronzovým námorníkom s lucernou. Úzke uličky malého historického centra nás schovali pred páliacim dopoludňajším slnkom. Prechádzka okolo savonskej katedrály, námestie s Torri Brandale, savonská pevnosť (Fortezza del Priamar), námestie s radnicou (Piazza Sisto IV) a odtiaľ ulicou Corso Italia s obchodnou galériou späť do prístavu. Pomedzi históriu došlo aj na doobedné capuccino pred radnicou, či ľahký obed v pekárni s čerstvými pizzetami s pestom.
Do Pietra Ligure sme sa prišli podľa plánu vykúpať. Po vzore Talianov má môj organizmus o druhej poobede siestu, takže naša individuálna dvojica skončila na maličkom námestí s bielym dvojvežovým kostolom. Po nevyhnutnej citronáde nás prechádzka doviedla k mestskej pomarančovníkovej aleji a odtiaľ na nábrežie ako z rozprávky. Oleandre všetkých ružových odtieňov lemovali cestu a tá susedila s palmovou promenádou nad plážou a morom, kde sme napokon skončili aj my.
Janov je hlavným mestom Ligúrie a najväčším prístavom. Mesto tvorí niekoľko častí a okolo pobrežia je roztiahnuté až do vyše 30 km. Náš hotel bol v rezidenčnej a turistickej štvrti Pegli na západ od janovského centra. Pegli sa dá vnímať aj samostatne – má svoju promenádu, svoje centrum s kostolom, nábrežie aj prístav a samozrejme pláže. Ligúrske pláže sú najmä kamienkové, štrkové a skalnaté, voda je číra a farby mora sa menia s počasím či s časťou dňa. Hotel stál na nábreží, bola to budova pôvodne z 19. storočia – krásna, hrdá a starosvetská s terasami a pompéznym vstupným schodiskom. Kedysi určite dominovala celej časti tohto pobrežia. Izby mali zachované vysoké stropy a na terasu sa vchádzalo 3 m vysokými dvojkrídlovými dvermi s bielymi závesmi. Vchody aj okná chránili pred slnkom a vetrom zelené okenice. Dnes vedie pred hotelom rušná hlavná cesta, z pláže je výhľad na letiskovú dráhu v mori a priemyselné stavby prístavu. Ale zvyšky niekdajšej atmosféry tohto kúpeľného miesta zostali neprehliadnuteľné.
Janov je veľkomesto týčiace sa do výšok nad prístavom. Súčasťou modernej MHD je okrem busov aj nové metro a niekoľko zubačkových dráh. Na vrchole dráhy Righi – Zecca je vyhliadka na prístav a na mesto. Je fakt pekne vysoko. V historickom centre sme sa prešli známou ulicou Via Garibaldi k námestiu Piazza De Ferrari, v dóžovom paláci (Palazzo Ducale) sme si pozreli výstavu livornského rodáka Amedea Modiglianiho. Prešli sme sa k starej bráne Porta Soprana a k arkádovému nádvoriu so studňou, ktoré zostali z Kolumbovho rodného domu. Videli sme zopár kostolov, napr. Katedrálu San Lorenzo - janovský dóm s pásikavou fasádou, a napokon starý prístav (Porto Antico) s janovským akváriom.
La Spezia je údajne po Janove a Savone tretí najväčší prístav. My sme ale hľadali železničnú stanicu, lebo odtiaľ chodí pomerne často vlak do dediniek Cinque Terre (4-5-krát za hodinu). Hovorí sa najmä o týchto piatich – Riomaggiore, Manarola, Corniglia, Vernazza a Monterosso al Mare. Celá trasa z La Spezia do Monterosso trvá 25 minút a medzi zastávkami ide vlak len zopár minút tunelom. Celodenný lístok za 16 eur ušetrí čas a uľahčí presuny.
Riomaggiore bola prvá dedinka na trase a veru sme chvíľu blúdili, kým sme pochopili princíp trasy zo stanice do centra – tunelom pre peších. Farebné fasády domov nalepených na skale s farebne kontrastnými okenicami a jediná kľukatá ulička plaziaca sa dolu do prístavu, prípadne na mólo či námestie - to je to kúzlo, ktoré sem chodia turisti obdivovať. Slnko mení farby miesta v priebehu dňa tisíckrát
Manarolu sme obdivovali napoludnie sediac v malom tieni na nábreží v prístave s kornútkom fritovaných rybiek v ruke. Priezračná voda azúrovej farby dovoľovala pohľad až na skalnaté dno. Obďaleč skákali chlapci zo skaly do hlbokej zátoky.
Cornigliu sme vedome vynechali. Ako jediná nemá prístav, je totiž postavená vysoko na skale a zo stanice vedie k mestu 360 schodov (mladí to dajú v pohode, ale moje kolená ťažko). Ale vo Vernazze sme strávili o čosi dlhší čas. Má malý prístav s kostolíkom a námestím s kaviarňami v tieni stromov. Veľké kamenné mólo je obklopené skalami a poskytuje dostatočný odstup potrebný na celkový pohľad na dedinku od mora. Húfy čajok krúžili nad člnmi a plachetnicami. Tu niekde bolo k nám slnko prívetivé, na chvíľku zašlo za oblaky a nechalo nás vydýchnuť.
Monterosso je najďalej od La Spezzie, terén tu už nie je taký neprístupný, poskytuje veľkorysé miesto na pláže. A väčšina unavených turistov popoludní privíta osvieženie v mori na pláži tejto dedinky. Prímorská promenáda s oleandrami a rôznymi ťahavými kvetmi vedie až do centra a prístavu. Centrum je maličké a plné obchodíkov s typickými suvenírmi z tejto časti Talianska – miestnym vínom, olivami či výrobkami s vôňou citrónov. Na stanicu sa treba vrátiť promenádou nad plážou, ktorej len málokto odolá. Verejná pláž je presne pod stanicou a z mora späť do vlaku je to fakt len desať minút.
Národný park Cinque Terre je jednou z hlavných turistických atrakcií v Taliansku, podobne ako napríklad Positano alebo Amalfi na Sorrentskom poloostrove. Dedinky sú maličké a turistov sa v nich niekedy nazbiera priveľa. A to ešte nie je úplne prázdninová sezóna. Podobne krásne miesta sú však aj Portovenere (tiež na Cinque Terre), Portofino (pri Rapalle) alebo časť Janova – Boccadasse.
Ligúrska riviéra 12. – 15. 6. 2017
Foto: Simona a Barbora Jurčové
