Neďaleko dolnej zámockej brány nás vítala mobilná pokladňa, kde sa platí vstupné do objektu, (dospelí 11 eur, deti 7,5 eur) so vstupenkou sme dostali plán areálu a propagačný materiál podujatia a sprievodkyňa nám podala všetky informácie v slovenčine. Rozsiahly areál začínal farmou so zvieratami po pravej strane. Okrem koní tu chovajú poníkov, ťavy, lamy, ovce, kozy i biele oslíky. Dožinková slávnosť sa začala už skôr, vo veľkej stodole sa práve končila slávnostná omša ako poďakovanie za úrodu. Slávnosť sprevádzal jarmok tradičných výrobkov, ponúkali sa najmä košíky so sezónnou zeleninou, úroda tekvíc, rastliny a kríky v črepníkoch, sušené kvety a výrobky z nich, prírodné voňavé mydlá, produkty z medu a vosku, prútené výrobky, víno a burčiak a ako občerstvenie napríklad chleby s masťou a cibuľou, škvarková pomazánka, klobásy, wienerschnitzel, ale aj polievka z tekvice. Pre deti slúžil dvor so zvieratkami a krásny malý kolotoč. Nevideli sme tam žiadne lacné atrakcie známe z našich tradičných jarmokov.
V strede slávnosti stála partia hudobníkov a tanečníkov v krojoch a v pravidelných intervaloch ponúkali program - skupinové ľudové tance, cepovanie obilia a pod. Zďaleka neboli v tradičných odevoch jediní. Rakúski návštevníci slávnosti sa na túto príležitosť obliekli už doma - aj celé rodiny sem prišli aspoň čiastočne tradične oblečení. Muži aspoň v zelenom saku s koženým lemovaním, nechýbal klobúk s perom, tí odvážnejší pridali aj kockovanú košeľu a krátke kožené nohavice s trakmi a pletené podkolienky. Ženy v rôznych dĺžkach šiat so zásterkami zvaných dindrle - dokonca aj mladé dievčatá (do čoho by som moju trinásťročnú dcéru v živote nedostala - v tomto veku ani na karneval).
V hospodárskom areáli sme si pozreli niekoľko menších záhrad - bylinkových, kvetinových i zeleninových. Dve nádvoria s fontánami a kvetinovými záhonmi vo francúzskom štýle - každé iné - boli doplnené tropickými rastlinami v črepníkoch (aby ich mohli na zimu ukryť). Bolo vidieť, že zámockí záhradníci sa nenudia.
Cez cestu sa bočnou bránou prechádzalo z hospodárskej časti do objektu zámku. Z predného nádvoria sa nedala nevšimnúť podobnosť priečelia so sídlom v Holíči. Priechod cez nádvoria a sallu terrenu priviedol návštevníkov do francúzskeho parku. Kaskádové záhrady s balustrádami a kvetinovými záhonmi, sochami ako v Belvederi, fontánami a umne vysadeným stromoradím kazil výhľad na panelákové sídlisko na slovenskej strane.
Prehliadka vnútorných priestorov nebola taká, akú by človek v letnom sídle Habsburgovcov očakával. Okruh spočíval v niekoľkých zreštaurovaných miestnostiach a kaplnke. Absentovali pompézne prezdobené sály, ktoré k zámkom tohto typu patria a tam som pochopila, prečo sa program zameriava viac na exteriér. Oprava interiéru a zariadenie je mimoriadne nákladné, a preto sa postupuje len veľmi pomaly. Vystavené sú makety zámku, plány a projekty architekta Hildebrandta, predmety súvisiace s objednávateľom a prvým majiteľom zámku princom Eugenom Savojským a s jeho neskoršou majiteľkou panovníčkou Máriou Teréziou a jej rodinou. Obdivovať sme mohli miestnosti s rekonštrukciou textilnej tapety doplnené ukážkami zo zariadenia - posteľ, kreslá, stoličky a pod. Steny zdobili obrazy - olejomaľby, grafiky i reprodukcie, väčšinou zátišia s kvetmi a ovocím, krajiny a portréty Márie Terézie, Františka Lotrinského a ich detí. Jediná väčšia miestnosť bola zariadená ako expozícia drobných predmetov patriacich deťom panovníčky (oblečenie kráľovských kojencov i filigránske hračky). Fotografovať v interiéroch nebolo dovolené.
Sala terrena - prechod do záhrad
Zvyšok návštevy sme prežili opäť na jarmoku už aj praktickou ochutnávkou produktov tohoročnej úrody. V celom areáli zámku sme strávili asi päť hodín a bolo tam čo pozerať. Cestou späť sme stretli na moste húfy ľudí na popoludňajšej nedeľnej prechádzke - z oboch strán. Myslím, že tento most bol už veľmi potrebný a určite splní svoj účel.
Na záver:
Pristihla som sa, že napriek tomu, že nevyhľadávam prezentácie ľudových kultúr doma ani v zahraničí, toto podujatie sa mi páčilo tak, ako bolo pripravené. Necítila som totiž, že by bolo strojené. Prirodzenosť a nadšenie išlo ako z predávajúcich, tak z návštevníkov. Tradícia oslavy úrody pretrvala storočia bez prerušenia a prirodzene prechádzala z generácie na generáciu. Aj to, že hádam v každej domácnosti sa nájde jeden tradičný odev, ktorý z času na čas jeho majiteľ prevetrá na slávnostnej príležitosti, nehovoriac pritom o ľuďoch, ktorí ho v zamestnaní stále nosia (najmä v oblasti turizmu a služieb na vidieku). A mám pocit, že keď si ho oblečú, tak sú na to aj patrične hrdí. Iný kraj, iný mrav.
Darmo lamentujeme, že naše tradície odchádzajú, že treba posilniť našu národnú hrdosť. No spievaním hymny v triede vyzdobenej štátnym znakom, vlajkou a fotografiou prezidenta to asi nepôjde. Za tých 40 rokov sa podarilo v ľuďoch veľa vecí odbúrať a kontinuita tradícií je len jednou z mnohých. K národnej hrdosti a láske k tradíciám sa nútením neprepracujeme. Napriek tomu, že veľa pekných podujatí z oblasti ľudovej kultúry a tradícií sa koná aj u nás, sú to len prehliadky či príležitostné programy. Prirodzenou súčasťou života ľudí u nás už tradície nie sú.
Obávam sa, že niečo je už navždy stratené...
fotografie: autorka a Mária Kuššová
