V seriáli o Trnave v minulosti je ešte niekoľko uličiek v centre mesta, ktoré sme dosiaľ nespomenuli. Na západnej strane hradieb sa nachádzajú Františkánska, Divadelná a Radlinského ulice. Posledné dve sú hlavné spojnice námestia so západnou bránou za františkánskym kostolom. Vždy na nich bolo iba zopár parciel a niekoľko budov, ale boli mimoriadne frekventované.
V dvadsiatom storočí, keď sa vo veľkom začalo budovať predmestie nazvané Za hradbami (Špíglsál), bola dôležitým prechodom brána za františkánskym kostolom. Územný plán mesta rátal s vybudovaním novej obytnej štvrte a k nej musela viesť z centra priama cesta. Stavba veľkej brány cez hradby, široká cesta a väčší most boli súčasťou vízií, ktoré sa naplnili v rokoch 1937-38. Nedávno sme boli svedkami dnes už historických zmien - rok 2015 sa zapíše do dejín Trnavy ako rok generálky práve tohto priestoru, aj keď malo ísť pôvodne iba o opravu. Spočiatku to vyzeralo skôr ako stavba prístavu na Trnávke, ale všetko dobre dopadlo a dnes máme opravenú Bernolákovu bránu, cestu z centra a nový most. Tyrkysový náter nie je len tak vymyslený ako fasády sídliska o čosi ďalej, ale je peknou pripomienkou pôvodnej farebnej verzie z tridsiatych rokov.
Súsošie Antona Bernoláka bolo osadené pri príležitosti celoslovenských osláv 150. výročia kodifikácie prvého slovenského spisovného jazyka Antonom Bernolákom. Prácu zadali akademickému sochárovi Jánovi Koniarkovi. Pôvodne malo stáť na námestí pred kostolom sv. Jána Krstiteľa. Pamiatková komisia požiadala v lete 1937 majstra Koniarka, aby pripravil model súsošia v mierke 1:1. Umiestnili ho na vybraté miesto a začiatkom augusta - dva a pol mesiaca pred oslavami pamiatkari rozhodli, že tam teda stáť pomník rozhodne nebude. Historik umenia Vladimír Wagner vtedy vyhlásil: “... vzhľadom na dimenzie budovy invalidského kostola, budovy univerzity a vzhľadom na ich architektúru Pamiatkový úrad nedovolí, aby socha na tomto priestore bola postavená.“ A ani nebola! Ako rýchlu náhradu vybrali priestor za hradbami pri Františkánskej bráne. Jubilárny výbor napokon súhlasil a pomník bol osadený na novovznikajúcej spojnici Starého a Nového mesta (Špíglsálu), v strede promenády, v príjemnom parkovom prostredí. I keď v kuloároch Trnavčania frfľali, že Bernolák bol vyhodený za hradby mesta „na perifériu.“
Františkánska ulica sa v minulosti istý čas volala podľa mníchov – bratov františkánov Bratská ulica, potom sv. Jakuba, no aby ju odlíšili od Divadelnej, ktorá bola tiež sv. Jakuba, začali ju volať Hornojakubská. Okolo r. 1900 to bola Mníšska ulica / Barát utca. Vedie pozdĺž severozápadných hradieb. Tvorili ju prevažne prízemné domy a niekoľko z nich bolo veľmi zaujímavých. Takmer celá Františkánska ulica zmizla v osemdesiatych rokoch a to aj s niekoľkými barokovými domami, ktoré boli za účelom novej socialistickej zástavby vyňaté z pamiatkového súpisu a následne zbúrané. Trnava tak prišla okrem iného aj o dom vedľa kláštora, kde bolo v polovici 19. storočia centrum slovenského života. Dom s hostincom / kaviarňou patril v polovici 19. storočia Martinovi Branislavovi Tamaškovičovi (1803-72), ktorý tu už v roku 1838 zriadil slovenskú čitáreň a požičovňu kníh. Pravidelne sa uňho schádzalo slovensky orientované obyvateľstvo a sem smerovali aj návštevy národovcov. Začiatkom 50. rokov 19. storočia v Trnave vychádzal týždenník Slovenské pohľady (J. M. Hurban a M. Dohnány). Tamaškovič bol zakladajúci člen Matice slovenskej (Martin 1863) a funkcionár Spolku sv. Vojtecha (Trnava, A. Radlinský, 1870).
Zostaneme ešte chvíľu pri národnej histórii v Trnave. Kultúrny život Slovákov tu oživili advokát Vendelín Kutlík s manželkou Boženou (inak dcérou Michala Miloslava Hodžu), ktorí prišli do Trnavy v roku 1867 a mesto sa im zdalo národne zaspaté. Kutlíkovci boli veľmi aktívni na poli národnej osvety a kultúry (v Trnave 1867–74). Práve ich zásluhou sa rozprúdilo v našom meste slovenské ochotnícke divadlo. Pani Božena v ňom sama aj hrala. Prvé slovenské predstavenie Gróf Beňovský sa konalo v roku 1869 v trnavskom divadle a malo obrovský úspech napriek nevôli mestského magistrátu. Neskôr tam uviedli ešte 11 slovenských predstavení, napríklad aj hry Jána Palárika. Palárik (1822-70) nemal do Trnavy ďaleko, bol kňazom v Majcichove. Krátko pred smrťou zrejme ešte videl svoje hry na pódiu trnavského divadla. V roku 1869 sa v Trnave pokúsili založiť slovenský spolok – Besedu slovenskú (70 zakladajúcich členov), Kutlík a Tamaškovič vytvorili stanovy, ktoré však magistrát pozdržal a do roku 1872 už nepovolil v divadle slovenské predstavenia. Tak hrali v sále strelnice aj s povestnými zábavami po predstavení. Vendelín Kutlík narobil trnavskému magistrátu ešte starosti, keď v roku 1872 kandidoval za Trnavu do snemu. Vrchnosť nenechala nič na náhodu a ako protikandidáta postavila provládneho Tadeáša Príleszkého, ktorému za týmto účelom udelila oficiálne čestné občianstvo. Po Božene Kutlíkovej sa volala pôvodne (za I. ČSR) jedna z ulíc novej štvrte Za hradbami (Špíglsál), ktorá už v sprievodcovi z roku 1946 figuruje ako ul. Boženy Němcovej. Po Vendelínovi Kutlíkovi nemá Trnava pomenovanú doteraz ani jednu ulicu. Dom Branislava Tamaškoviča, kde sa schádzala národne orientovaná spoločnosť zastihlo plošné búranie Františkánskej ulice.
Na Františkánskej boli prevažne obytné domy, svoje dielne tam malo len zopár remeselníkov. V adresári z roku 1920 sa spomínajú kominár Gamma, obuvník Herzog, kotlár Čajko, krajčíri Pažitka a Rumpel, čalúnik Diebl a ešte asi 6-7 ďalších. Za prvej republiky stál na ulici podnik, ktorý bol určite tŕňom v oku všetkých moralistov. Hrávali tam kapely a bol to obľúbený bar s peknými slečnami. Červené lucerny, ako volali Wágnerov lokál, bol lepší podnik s nevestincom. No údajne mala táto ulica oveľa dlhšiu tradíciu s prevádzkovaním najstaršieho remesla.
Po roku 1948 si čerstvá vrchnosť našla nových nepriateľov. Budovy oboch kláštorov na tejto ulici boli behom jednej noci uvoľnené (Barbarská noc 13. apríla 1950 – likvidácia reholí). Až koncom šesťdesiatych rokov sa o pivničné priestory bývalého jezuitského kláštora, ktoré prináležali už archívu a viedli do Františkánskej ulice začala zaujímať skupina mladých študentov s úmyslom vytvoriť pre mládež čosi podobné bratislavskému V-klubu. Návrh na klub vypracoval čerstvý architekt Marián Remenár (bubeník skupiny The Breakers) v spolupráci s Petrom Lovasíkom z Pozemných stavieb. K realizácii prispel finančne vtedajší Mestský národný výbor. Stavbu realizovala stavebná skupina TJ- Slávia Trnava, neskôr aj Okresný stavebný podnik a stovky hodín na úprave interiéru odpracovali študenti v rámci brigád. Súťaž o názov nového klubu vyhral Zdeno Šimko s návrhom FORTUNA – KLUB a logo vytvoril trnavský grafik Jozef Dóka ml. Klub bol slávnostne otvorený 28. októbra 1970 ako klub SZM (Socialistický zväz mládeže). Fortuna potom fungovala dvadsať rokov a jej kultúrnymi a športovými aktivitami prešlo niekoľko generácií stredoškolákov a vysokoškolákov.
Za socializmu si pamätáme Františkánsku ulicu ako kpt. Jaroša. V roku 1981 bola Ministerstvom výstavby SSR povolená výnimka na jej plošnú demoláciu, v rámci čoho boli zbúrané 2 kultúrne pamiatky, 6 domov navrhnutých na vyhlásenie za kultúrnu pamiatku a približne 20 ďalších objektov. Po zbúraní starých domov sa objavili vízie nového sídliska.
Len pre zaujímavosť, v roku 1907 bol vytvorený prvý zoznam pamiatok v Trnave, ktorý obsahoval 17 objektov. V roku 1914 k nim pribudlo ďalších 28 a okolo r. 1920 ďalšie, najmä meštianske domy. V roku 1934 vytvorili architekti Václav Mencl a Ivo Beneš súpis pamiatok v meste. Až do roku 1945 bol zoznam rešpektovaný a neboli zaznamenané žiadne väčšie straty na pamiatkovom fonde v Trnave. Dnes môžeme len triezvo zhodnotiť, že Františkánska dopadla relatívne o čosi lepšie ako Vajanského, lebo aspoň zostala ulicou a nie sídliskom.
Divadelná ulica niesla v stredoveku meno sv. Jakuba - Jakubská po patrónovi františkánskeho kostola, ktorý tvorí dominantu priestoru podnes. Tiež ju volali Františkánska a koncom 19. storočia tuž bola Színház utca / Theatregasse podľa budovy divadla. Dnešný vzhľad kostola je v žltookrových tónoch, ale na pohľadniciach zo začiatku 20. storočia vidno kontrastnejšiu fasádu. Na severnej strane tejto ulice bola už z dávnejších čias známa stavba mestského kúpeľa.
Na počiatku 20. storočia bola na Divadelnej ulici známa kaviareň. V roku 1919 patrila kaviareň Koruna Diamantovcom (Mano Diamant s manželkou), ale v roku 1925 ju už prevádzkuje Bohumil Urban pod názvom Tatra (pozor, nespájať s kinom Tatra, ktoré bolo na Hlavnej ulici). V reklamách sa spomína letná záhrada kaviarne, kde sa konali koncerty. Na krátkej ulici boli hneď tri obchody s devocionáliami, kožušnícky dom aj mechanická dielňa Hermanna Fischera.
V mieste, kde ústi Divadelná ulica na námestie sa udiala koncom tridsiatych rokov zmena. Pôvodný meštiansky dom lekára Szekereša zbúrali a na jeho mieste postavili funkcionalistickú budovu Bratislavskej banky (aj Sedliacka banka). Existuje fotografia, ktorá zachytila chýbajúci objekt a odhalený výhľad na mestskú vežu.
Na južnej strane Divadelnej ulice je podnes sídlo Spolku sv. Vojtecha v rozsiahlom komplexe pôvodne niekoľkých samostatných domov. Dom susediaci s divadlom mal v časoch socializmu pasáž cez nádvorie do Radlinského ulice. Nádvorie s nárožnou kamennou fontánou obrastené brečtanom je podnes jedným z najromantickejších skrytých zákutí Trnavy. Kedysi tvorilo dôstojný vstup do Múzea F. R. Osvalda (1935). V súčasnosti je prístupné iba príležitostne. Objekt na konci Divadelnej ulice má uzavreté štvorkrídlové nádvorie lemované arkádovou chodbou. Výzdoba v reprezentačnej zasadačke na poschodí pochádza z 18.a 19. storočia.
Divadelnú a Radlinského ulicu spája rozsiahly komplex budov patriaci Spolku sv. Vojtecha. V tridsiatych rokoch 20. storočia bola medzi dvoma spomínanými staršími domami postavená moderná stavba. Štvorpodlažná budova podľa návrhu architekta Floriansa mala obytnú a prevádzkovú časť. Do Divadelnej ulice bola tlačiareň a na Radlinského ulici boli na prízemí obchody a hore služobné byty.
Radlinského ulica sa kedysi volala Obilný trh, Malý trh aj Nové námestie. Okolo roku 1900 to bol už Chlebový rínek a až v tridsiatych rokoch sa objavil názov Radlinského ulica. Ešte v prvej polovici dvadsiateho storočia tam predávali pekári svoje výrobky a keď sa k nim pridali údenári a mäsiari, ktorí piekli šnicle, klobásky, jaterničky a iné lákavé výrobky, rozvoniavalo to po širokom okolí.
Na nároží Radlinského ulice s námestím stojí budova bývalej prachárne, okolo roku 1900 so známym Smékalovým obchodom. Zboku smerom do Radlinského ulice stála menšia prístavba, ktorá niesla terasu s kaviarňou. Kaviareň U kominára v tridsiatych rokoch ponúkala príjemné posedenie na americkej letnej terase. Dolu bol obchod hodinára a zlatníka Jána Korecseka a z terasy hore mali štamgasti výhľad na Hlavnú a Radlinského ulice. Obďaleč, približne v mieste, kde bola neskôr taxislužba prevádzkoval už skôr Jozef Tóth hostinec U kominára. Asi neskôr prevzal aj kaviareň s terasou, lebo v reklame z roku 1932 pozýva hostí do reštaurácie U kominára. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch boli v jednom zo susedných domov lahôdky.
Na južnej strane Radlinského ulice mal na rohu obchod klobučník Roder. Rozsiahla budova bola majetkom evanjelickej cirkvi a od konca 19. storočia (1896) tam najskôr len v prenajatých miestnostiach sídlil Trnavský poštový a telegrafný úrad. Od dvadsiatych rokov (po zmene majiteľa a prestavbe) slúžila celá budova ako pošta. Vedľa bola ešte v sedemdesiatych rokoch vináreň s nádvorím ktorú Trnavčania nazvali Stará pošta. Možno nostalgický názov, pretože od roku 1953 fungovala už nová pošta na námestí. Na nároží Radlinského a Vajanského ulíc stojí rozsiahly dom, ktorý patril za prvej republiky rodine advokáta Karola Bogscha. Tam bol ešte okolo roku 1920 hotel a reštaurácia Pošta s vchodom z Vajanského ulice. V Novom Slovensku č. 32 z roku 1924 je oznam: „Reštauráciu hotela Pošta na Zbožnej ulici prevzal reštauratér Vilém Pleský.“
Divadelnou a Radlinského ulicou denne prejde stovky Trnavčanov, pretože sa obe stali – presne podľa vízií prvorepublikového magistrátu - hlavnou trasou k Bernolákovej bráne a odtiaľ „na perifériu“, ktorá sa však od tých čias posunula o pár kilometrov ďalej. Františkánska ulica zostala tak trošku zastrčená, i keď sa nachádza v bezprostrednej blízkosti centra. Zopár zaujímavých podnikov asi nevyhráva v konkurencii s tými na námestí a Hlavnej ulici. Ľudia sem náhodne zavítajú iba zriedka, väčšinou len obyvatelia ulice a tí, čo to tu poznajú alebo sem idú za niečím cielene. Málokedy tu vidno Trnavčanov len tak na prechádzke. Ozaj, všimli ste si, že na jar na nej kvitnú nádherné magnólie?
11.11.2015
Zdroje:
K Bernolákovmu pomníku:
Macho, Peter: Anton Bernolák ako symbol v historickej pamäti, verejnom priestore a v politike. oslavy 150. výročia prvej kodifikácie spisovnej slovenčiny v Trnave. In: Historia Nova 5, FFUK Bratislava, prístupné na internete
Martin Branislav Tamaškovič In: Jozef Šimončič: Mojej Trnave
Vendelín Kutlík: http://www.nasaadvokacia.sk/v_kutlik.html
Reklamy z trnavského týždenníka Nové Slovensko 1924-38, Adresáre Trnavy (1920,1926, 1930, 1934), reklamná kniha Trnava z roku 1932, Dejiny Trnavy 1938, 1988, 2010
Daniel Kollár, Milan Kazimír, Daniela Zacharová: Trnava na starých pohľadniciach. Vydavateľstvo Dajama 2007
Fotografie:
Fb portál Štefana Chovančáka Fotky stará Trnava (FST), rodinné archívy
