Tento dom pôsobí z ulice ešte aj dnes veľmi nenápadne. Ako veľa domov v mestskej zástavbe Trnavy mal skromnú uličnú fasádu, no podstatná obytná časť bola schovaná za ňou, v úzkom a dlhom dvore. Z ulice sa dnu vchádzalo bránou a tzv. forhauzom. Dvor lemovali nízke domčeky nalepené jeden na druhom naľavo i napravo. Vzadu stál dominantný poschodový dom s balkónom na južnú stranu. V lete býval obrastený ťahavými rastlinami obsypanými kvetmi. Popraskané chodníčky pod strechami domov viedli okolo malej záhrady pod balkónom. Prízemie poschodového domu bolo nezvykle vysoké a malo velikánske okno zložené z tabličiek farebného skla. V prístavbe bolo presne také isté okno. Tam sa nachádzal ateliér. Pred ním bol ešte malý betónový dvorček, oproti stál ešte jeden samostatný dom a celý dvor uzatváral pás štyroch susediacich latrín s drevenými dvierkami.
Pokúsila som sa trochu pátrať po histórii tohto miesta. V Trnavskom almanachu z roku 1926 je ako majiteľ domu uvedený H. Hirschbein. O čosi neskôr tu bol trnavský Fotoateliér Strnát. Vojtech Strnát bol v Trnave fotografom približne v rokoch 1932 - 1946. Ateliér aj s predajňou mal v prednom dome na Hornopotočnej 3 s výkladmi do ulice.V štyridsiatych rokoch ju premenovali na ulicu Jura Palkoviča. V súpisoch zo sčítania ľudu v roku 1940 je v dome na ulici Jura Palkoviča 3 zapísaných 21 obyvateľov. Žili tam vtedy štyri rodiny a niekoľko jednotlivcov (usudzujúc podľa rôznych priezvisk). Strnátovci boli zapísaní piati - starší manželia s dvomi dcérami a jedným synom - Vojtechom (1906) - fotografom. Zaujímavé sú aj iné povolania obyvateľov. Dve Strnátove dcéry boli krajčírky a Rudolf Kyselica tiež, v dome bývali ešte dvaja krajčírski pomocníci (Ján Knap a Peter Babulík). František Winter bol obuvníkom, jeho syn Jozef bol obuvnícky pomocník, mladší syn Vojtech bol obuvnícky učeň. Ženy boli zväčša v domácnosti. Rudolf Krilčič bol mäsiarsky pomocník, Gustáv Markusík bol švajčiar (syrár), František Markusík robotník a František Winter kníhviazač. Žilo tam 6 starších ľudí narodených pred rokom 1890. Najstaršou obyvateľkou v roku 1940 bola sedemdesiatosemročná Františka Kociánová (1862).
dolu:
Veľké vstavané vitrínové skrine - pozostatky po fotoateliéri začal využívať sochár na odkladanie glazúr a nástrojov
Joseph Jurča ukončil UMPRUM v Prahe v roku 1954 a hneď nato absolvoval vojenskú službu v PTP. Do Trnavy prišiel v roku 1955 a hľadal si ateliér. Predpokladám, že ateliér na Hornopotočnej ulici si prenajal niekedy v rokoch 1955-56. Býval u rodičov a v ateliéri iba pracoval. Koncom 50. rokov ponúkol pomoc kamarátovi zo školy keramikárovi Milošovi Balgavému z Veľkých Levár. Od roku 1959 tam žil s manželkou a dvomi synmi. Obaja umelci používali jednu keramickú pec, rovnaký druh hliny, rovnaké glazúry. Uvedomila som si to na retrospektívnej výstave Miloša Balgavého v Galérii Jána Koniarka v roku 2010 pri autorovej tvorbe z tohto obdobia. Hrubá šamotová hlina, temné glazúry so striebrosivým nádychom, väčšie objekty. Podobné veci som poznala aj z tvorby svojho otca v tom období - keramické glazované žardiniéry, veľké vázy. Miloš Balgavý sa do vlastného ateliéru presťahoval v roku 1964.
hore: Spoločnosť v ateliéri Miloša Balgavého
Sochársky ateliér sa postupne rozpínal von. Veľké plastiky boli vidieť aj zvonku ulice cez otvorenú bráničku. Na starej rolete fotoateliéru boli pripevnené moderné kovové písmená nápisu ATELIÉR.
originálne vchodové dvere
Na fotografiách z môjho detstva (1963-65) pôsobí dvor ako veľmi rušné miesto. A z rozprávania viem, že takým aj bol. Jeden čas mal tento dvor aj 26 obyvateľov. Domčeky mali kuchyňu a jednu alebo dve izby. Voda tiekla na dvore zo studne. Majiteľka objektu, ktorej sa spočiatku platilo aj nájomné, sledovala život zo svojho balkóna. Volala sa Avemariová, no všetci ju volali „pany milostpany". Okno jej spálne viedlo na strechu našej obytnej časti ateliéru a každé ráno sa začínalo zvolávaním všetkých jej mačiek po mene. Pani Strnátová bývala v prednom dome s oknami do Hornopotočnej ulice. Bola buď manželkou, alebo sestrou fotografa Strnáta.
Ešte v polovici šesťdesiatych rokov žili v dome tri rodiny - potomkovia obyvateľov známych zo sčítania ľudí v roku 1940. V poslednom domčeku pred latrínami bývala rodina s niekoľkými malými deťmi (ich počet sa pravidelne raz ročne zvyšoval...) Dodnes nepochopím ako v tej jednej izbe všetci spávali. Malá kuchynka bola aj predsieňou aj kúpeľňou. Natiahnuté šnúry na zadnom dvore boli neustále plné opratej bielizne. Na dvore každý každého poznal, vedel, čo sa kde deje, počuť bolo skoro všetko, o súkromí sa dalo len ťažko hovoriť. V lete boli pootvárané okná domov, rodiny oddeľovala iba šírka dvorčeka. Keď v noci chrápal sused, počuli ho všetci naokolo. Rodinné hádky, oslavy, bujaré zábavy - všetci všetko vedeli. Stiesnené priestory vnútri vyháňali obyvateľov von na priedomie do dvora. Tam mali lavičky či stoličky, v lete tam pracovali, oddychovali, rozprávali sa.
Na Hornopotočnej ulici pred domom rástla tráva, áut nechodilo veľa a deti z okolitých domov sa tam bezpečne ešte začiatkom 60. rokov hrávali, sedávali na deke a bývalo zvykom, že väčší varovali menších. Ulicu začali koncom 60. rokov búrať. Najskôr padol za obeť prvý dom na rohu v mieste, kde dnes stojí dom U kráľa Ľudovíta. Na jeho zbúranisku sme sa istý čas hrávali. Potom začali sťahovať obyvateľov ďalších domov. Postupne ich búrali jeden za druhým až z tejto časti ulice zostali iba tri budovy. Obyvateľov presťahovali prevažne na sídliská. Aj dvor na Hornopotočnej 3 zostal od polovice 70. rokov pustý, ešte zopár rokov v ňom fungoval sochársky ateliér. Pamätám si, že moji rodičia aj ich bývalí susedia vedeli presný dátum búrania domu a chceli sa s ním prísť naposledy rozlúčiť. Našťastie to niekto zastavil. Tie tri domy - dnes pekne opravené sú, žiaľ, len torzom jednej malebnej typickej trnavskej uličky v starom centre.
Tento text v upravenej podobe vyšiel ako článok v časopise Novinky z radnice v auguste 2013. Keďže sa tam zmestili iba tri fotografie, rozhodla som sa publikovať ho s rozšírenou obrazovou prílohou na blogu.
Fotografie sú z archívu autorky, Miloša Balgavého ml., Jozefa Michalca, Štefana Chovančáka a od autorov Blažeja Vitteka, Jozefa Dóku ml. a Bohuša Puskailera
