Prvá budova stanice bola postavená ešte pre konskú železnicu (1846 - 72). Neskôr (1872-73), po prebudovaní trate na parnú trakciu postavili budovu stanice na druhej strane – teda oproti predošlej stanici. Návštevníkov vozil od stanice fiaker cez parčík, mostom ponad Trnávku, Dolnou bránou a Hrubou ulicou pred mestské divadlo (a svojho času tiež pred asi najlepší hotel v Trnave U čierneho orla). Tam bolo aj stanovisko fiakristov, a neskôr tam stál aj omnibus. Jednoduchá trasa: stanica - trnavské námestie a späť.
Mikuláš Schneider Trnavský spomína vo svojej knihe Úsmevy a slzy aj patáliu, ktorú spôsobilo trnavským hostinským otvorenie trate z Trnavy do Kútov (1897). Na jarmoky a trhy chodievalo predávať veľa ľudí z okolitých obcí, aj zo Záhoria. Pre nich to bol 2-3 dňový výlet s nocľahom. Prišli, popredali a neponáhľali sa. Strávili v Trnave nejaký čas, prespali tu a zažili pekný večer v jednom z desiatok hostincov - U Čikoša, U Baxu, U Svatého, U Scískala, U Hladila, U Svobodu... Železnica im skrátila čas cestovania, po skončení trhu sa dostali domov pohodlne vlakom za 1-2 hodiny a nocovať mohli už vo svojej posteli. Železničná trať do Kútov, na ktorú mesto prispelo nemalou sumou, postupne zlikvidovala kšefty mešťanov. Na hlavu starostu sa spustila vlna kritiky, čo nezvládol: „ Purkmistr Nekanovič sa v šištóte (strelnica) zastrelil.“ Nuž, veľa pokrokových výmyslov bolo spočiatku odsúdených.
V roku 1926 otvoril hoteliér Eugen Steinhart svoj nový hotel s reštauráciou na Hospodárskej ceste neďaleko stanice pod názvom Hotel Imperial. Za svojej asi šesťdesiatročnej existencie zažil tento hotel high society a aj, povedzme, horšie časy (hotel Park). V kaviarni či letnej záhrade tancovali Trnavčania na hudbu od cigánskych kapiel, cez dixilend až po kapely, čo zahrali ľudovky, Duchoňa aj ABBU.
Ďalší dôležitý objekt, ktorý existoval na juh od Dolnej brány už v 19. storočí bola nemocnica. Viedla k nej Emmerova ulica (neskôr Leninova, dnes Žarnova). Základný kameň Župnej nemocnice v Trnave položili v roku 1824. Spočiatku patrila medzi najvýznamnejšie v rámci Horného Uhorska, no asi po päťdesiatych rokoch začala upadať. O jej obnovu a rast sa postupne postarali najmä traja riaditelia - lekári Dr. Ján Christian koncom 19. storočia, Dr. Pavol Nagy začiatkom 20. storočia a Dr. Karol Krčméry v 20. rokoch.
Za Dolnou bránou sa začalo mesto intenzívnejšie budovať od počiatku 20. storočia. Prekrytím Trnávky od mosta po budovu dnešnej knižnice vznikol parčík (dnes námestie SNP), ktorý som už v blogoch viackrát spomínala v súvislosti so stavbou evanjelického kostola (1924) a Evanjelického domu (1928). Podľa projektu Milana Michala Harminca tu postavili dva objekty – budovu banky (1914 - Hospodárska banka, potom Slovenská banka, dnes knižnica) a obytný dom na rohu námestia a dnešnej Rázusovej ulice. Doteraz má námestie vďaka nim secesný ráz. Ďalej na ulici (Slnečná, dnes Rázusova) postavili Štátnu ľudovú školu, Biograf Rádio (1925) a v roku 1932 budovu Okresnej nemocenskej poisťovne (potom poliklinika, dnes Právnická fakulta TU).
Koncom 19. storočia bol za dnešnou Kollárovou ulicou pustý pľac, veľký priestor sa tiahol od dnešnej knižnice až po násyp železničnej trate, na západe až po Figaro. Bývalo tam trhovisko a miesto, kam sa zložil každý cirkus alebo púťové atrakcie (hindžávky a ringišpíl). Ako prvý si na tomto pustom grunte kúpil pozemok zlatník a hodinár Peter Recktenwald a postavil si tam dom (na Moderdofskom mýte). Pre Trnavčanov to bol neslýchaný čin, bývať na takom "vyhnalove". Ale stačilo zopár rokov, priestor bol rýchlo zastavaný a o periférii už nikto nehovoril. Na Kollárovej ulici sa usídlili postupne Mestská plynáreň (1900), Západoslovenské elektrárne aj Mestské parné kúpele (1931).
Továreň na čokoládu (Adolf Fischer a synovia, 1907, potom Figaro) vyrástla neďaleko podjazdu pod traťou na ulici Kornela Emmera smerom k nemocnici.
Mikuláš Schneider Trnavský v knihe spomína, že ako chlapci zašli zavše aj ďalej za mestský „práter“ – až za železničný násyp, do údolia vysadeného morušami, ktoré volali „Južná Amerika“. Za prvej republiky sa trhovisko presťahovalo za trať, na juh od stanice, do priestoru medzi železnicou a dnešnou Stromovou ulicou. Volalo sa to tam trhovisko Tulipán a býval tam dobytčí trh. O čosi južnejšie vyrástol okolo roku 1912 trnavský bitúnok.
Na juhozápade Trnavy neďaleko železnice získala v roku 1916 mestské pozemky Coburgova spoločnosť. Výrobu železa spustili už v decembri 1917 a zakrátko sa stali najväčším priemyselným podnikom v Trnave. Podnik sa počas ČSR pretransformoval na spracovanie železa, vyrábali sa v ňom aj sporáky, kachle, rúry, práčky neskôr aj radiátory a elektrické prístroje. Podnik zmenil za svojej existencie viac ráz názov i majiteľov, po vojne sme ho evidovali ako Kovosmalt a neskôr ako TAZ – Trnavské automobilové závody, kedy začal vyrábať dokonca automobily (Š 1203). V kultúrnom dome TAZ bývali čaje o piatej, prvé diskotéky, potom koncerty, plesy a celé generácie maturantov tam mali stužkovú. Neďaleko kulturáku bývalo v lete kúpalisko plné Trnavčanov. Od polovice 20. storočia bolo niekoľko desaťročí toto miesto dôležitým kultúrnym centrom, i keď nestálo v strede Trnavy.
V 19. storočí bola významným podnikom aj zvonolejáreň Wilhelma Fischera (1858 prevzal dielňu od Kajetana Zadla). V 20. storočí ju poznáme pod názvom Lejárňa zvonov Bratia Fischer. Ešte aj dnes stojí jedna z ich budov na Dohnányho ulici.
Robotníci z Coburgu chodievali takmer každý deň podchodom pre peších a cyklistov popod trať (dnes cestný podjazd Dohnányho ulice). Cesta, ktorá tadiaľ viedla sa volala Bratislavská a vlastne jej podstatná časť existuje podnes. Dnes už nie je spojená s podjazdom pod traťou, pretože je v tomto mieste postavená budova Pošty 2 a vstup k nástupištiam novej stanice. V dvadsiatych rokoch tu vyrástlo ihrisko spojené s športovým klubom Rapid. Futbalisti Rapidu boli mladí chlapci z Coburgu a v roku 1925 tvorili jeden z dvoch silných futbalových tímov v Trnave. Druhý bol tím ČsŠK Trnava (potom len ŠK Trnava) so sídlom na ihrisku v mieste dnešnej City Arény a štadióna Antona Malatinského. Medzi rokmi 1925 a 1938 sa tešili záujmu trnavských fanúšikov aj mestské derby týchto dvoch tímov. Jasným lídrom bolo mužstvo Rapidu v červeno-čiernych pásikavých dresoch. Až v roku 1939 sa tieto dva tímy spojili a vytvorili jedno trnavské futbalové mužstvo TŠS Trnava (neskôr TJ Kovosmalt Trnava, od 1952 Spartak Trnava).
Územie za východnými hradbami patrilo tehelniam. Tehelňu na Kopánke sme spomenuli v predošlom blogu. K hornému predmestiu patrila ešte Diamantova tehelňa na rohu Hlbokej a Bučianskej cesty, ktorú som však pre plynulosť zaradila k sieti zvyšných dvoch tehelní na dolnom predmestí. Dömötörova tehelňa bola približne v mieste dnešného daňového úradu a tehelňa Schenk a Roth ešte južnejšie, v mieste dnešnej Spartakovskej ulice. Po všetkých tehelniach zostali jamy po ťažbe hliny, ktoré sú aj dnes viditeľné na sídlisku Družba. Hlboká ulica mala aj svoju zástavbu rodinných domov a usadlostí, no pre množstvo tehelní nikdy nedosiahla celistvosť Hospodárskej ulice na západe.
Neďaleko od rohu Kollárovej ulice, na Seredskej ceste vznikla Treumannova sladovňa. Časť bývalej sladovne funguje a aj dnes slúži pôvodnému účelu. Staré stavby na rohu s Kollárovou ulicou vystriedalo v šesťdesiatych rokoch sídlisko na Podjavorinskej ulici.
Na vŕšku Sislov oproti Treumannovej sladovni vznikla postupom času zástavba rodinných domov (ulice Bernolákova, Palárikova a okolité), smerom na majer Bolmuth postavili Vozovku (najskôr Štátna vozovka na opravu 1925), neskôr premenovanú na ŽOS Trnava. Celá štvrť za objektmi podniku dostala ľudové pomenovanie Vozovka. Dnes vieme, že Trnava sa týmto smerom rozrástla nedávno ešte ďalej za svoje hranice, až takmer k dedine Zavar. Na poliach za mestom vznikol závod PSA Peugeot Citroen Trnava. Majer Bolmuth zanikol ešte po vojne a dnes už málokto vie, že vôbec niekedy existoval. Archeológovia sa budú veľmi čudovať keď vykopú raz o 1000 rokov základy usadlosti spod kopy odpadkov z 20. storočia.
Smerom na Modranku a Sereď stoja ešte tri cintoríny: evanjelický, vojenský a židovský. V roku 1930 patrili k Halenárskej ulici. Dnes ich od Halenárskej delí mnoho objektov a zastavaných ulíc. medzi Nitrianskou a Zelenečskou cestou vznikla priemyselná zóna a na juhu Trnavy postavili v sedemdesiatych rokoch nové sídlisko Linčianska.
Staré centrum Trnavy takmer štvorcového pôdorysu sa v dvadsiatom storočí rozrástlo na všetky svetové strany. Silueta mesta je z akéhokoľvek pohľadu lemovaná činžiakovou zástavbou z druhej polovice dvadsiateho storočia. Zatepľovaním a renováciou fasád vznikla farebná džungľa sídlisk bez akejkoľvek výtvarnej koncepcie. V centre i na periférii vidno samé stavebné pozemky. Trnave chýbajú pľúca. Veľká zelená plocha parku, oáza pokoja, možnosť úniku do prírody v bezprostrednej blízkosti centra. Kým však také stromy vyrastú, chvíľu to potrvá a park by si v plnej kráse možno užili až naši vnuci či pravnuci. Bolo by pekné, vytvoriť ho pre nich teraz, keď sa ešte dá nájsť nezastavaná plocha.
Zdroje:
Mikuláš Schneider-Trnavský: Úsmevy a slzy, tretie vydanie 2015
Trnava 1238-1938, časopisy Nové Slovensko, Kol. aut.: Dejiny Trnavy 2010
Fotografie: autorka, Blažej Vittek, Viktor Michalec, Pavel Bednarčík
archív Štefana Chovančáka na FB Fotky stará Trnava, archívy Štefana Magulu, Bohuša Kráľoviča, rodiny Hlúčilovej od Jozefa Michalca, Márie Markovej
pohľadnice zo zbierky Jozefa Benku
