K Trnave vždy patrili pozemky menej či viac vzdialené od mesta. Schválne, pozrite si mapu Trnavy v počítači, kam až siahajú jej hranice. Mnohé názvy bývalých usadlostí používame aj dnes a vieme, kde sa nachádzajú. Každému Trnavčanovi je známy Kamenný mlyn, Štrky, Káčerov majer (dnes opravené sídlo pamiatkarov), niektorí poznajú aj Kočišské, Medziháj či Oravné. Ale mnohí by už mali problém nájsť Farárske (dnes farma pri Špačinciach) alebo Farský mlyn (dnes záhradníctvo medzi Bielym Kostolom a Zvončínom). No sú miesta, ktoré navždy zanikli. Majer Bolmuth (aj Bolmuk) stál ešte v polovici 20. storočia za Trnavou smerom od Vozovky na Zavar. Dnes z neho nezostala jediná budova, na jeho mieste je skládka odpadu ASA. Z dobových záznamov som vybrala zopár názvov usadlostí, ktoré nemali bežnú uličnú adresu, lebo sa nachádzali mimo hradieb: Pažitný mlyn, majer Peklo, Jozefov majer, Wallnerov majer, Bertové, Zlatá dolina, Springerov majer (aj majer Dolina), Richterov majer...
Mestská zástavba sa začala rozširovať za trnavské hradby v 18. storočí, keď už hradby prestali plniť obrannú funkciu, no viac v 19. storočí, po zbúraní brán. Bohatí Trnavčania si stavali domy so záhradami v línii západných hradieb, za Trnávkou. V trnavských kalendároch z konca 19. storočia bolo už väčšie množstvo objektov za hradbami, súhrnne sa územie nazývalo predmestie (Külváros - Vorstadt). Rozoznávalo sa horné a dolné predmestie a číslovanie domov sa začínalo od č.1. Na mape z roku 1895 nájdeme zaujímavé miestne názvy ako napr. Kravský pasienok (mestské lúky pri Sesslerovej sladovni), Sziszlova, (neskôr aj Sislovka alebo Sislov vŕšok, oproti neskoršej Treumannovej sladovni), Veiszlov (Vajslova dolina), Na mape z roku 1922 možno nájsť zasa takéto miestne názvy: Sládkovičov háj (časť bývalého staničného parku, dnes autobusová stanica), Vajanského lesík (zadná časť staničného parku pri bývalej odbočke trate na Kúty), tržisko Tulipán (územie medzi traťou a Stromovou ulicou).
Medzi majiteľmi domov so záhradami a vinicami, pozemkov, podnikov a tovární na predmestí v roku 1890 nájdeme bohatých podnikateľov, napr. Karol Stummer, Ferdinand Diamant, David Ringwald, Mikuláš Vaymár, šľachticov, napr. gróf Móric Pálffy, gróf Johann Pálffy, majiteľov hostincov, napr. Leopold Polnitzky, Jakob Grünfeld, Jozef Hladil, bohatých trnavských mešťanov, napr. Ján Wallner, Jozef Koppel, Georg Hermann, Ján Sadloň, rodina Gschwendtovcov, Hugo Smékal a iných. Na hornom predmestí vzniklo niekoľko väčších i menších podnikov, ktoré boli vo svojej dobe významné. Najväčším bol cukrovar, oproti Diamantova sladovňa a za cukrovarom Sesslerova sladovňa - na severozápade mesta a niekoľko tehelní stálo za východnými hradbami.
Od cukrovaru sme sa začiatkom 20. storočia mohli vydať viacerými cestami. Keby sme išli proti toku Trnávky, prešli by sme okolo cintorína, kalvárie, mestského lazaretu s kostolom sv. Fabiána a Šebastiána, bývalého Káčerovho majera (vtedy sídlo vojakov c. k. armády), Sesslerovej sladovne, Štrkov a ďalej by sme došli až k Pažitnému mlynu. V rovine kalvárie, ale viac na východ, za cukrovarom bola mestská plaváreň. Toto letné kúpalisko Trnavčanom pre zábavu i šport na konci 19. storočia ale ešte aj v tridsiatych rokoch 20. storočia. Volali ho švimšula a údajne sa v ňom kúpalo ešte začiatkom päťdesiatych rokov.
Druhá možná trasa bola od cukrovaru po Šaštinkovej ulici, ktorá križovala cestu na Ružindol niekde pri hostinci (ľudovo Tibenský - na rohu s dnešnou Moyzesovou ul.) a na ňu ďalej nadväzovala Suchovská cesta. Koncom tridsiatych rokov postavili na Suchovskej ceste automatický mlyn NUPODU podľa projektu Emila Belluša. Šaštinkova ulica mala svojho slávneho obyvateľa - býval na nej sochár Ján Koniarek. Výstavba sídliska za Novým cintorínom s činžiakmi pod názvom Urán zmietlo Šaštinkovu ulicu z mapy.
Keby sme pokračovali touto trasou ďalej po Suchovskej ceste až za trať, aj dnes by sme tam našli po pravej strane medzi stromami malú kaplnku. Miesto stratené za nepeknou skládkou už nemá tú atmosféru, ktorú zachytila pohľadnica zo začiatku 20. storočia.
Tiež by sme sa mohli vybrať po Kamennej ceste (dnes Terézie Vansovej) lemovanej alejou až do Kamenného mlyna. Na jej začiatku, oproti cukrovaru by sme míňali po jednej strane cintorín a po druhej strane Diamantovu sladovňu a Továreň na zápalky (mapa 1922). Možno by sme si ešte v pozadí za stromami všimli zaujímavý letohrádok. Keď som bola malá, bol v záhrade pred objektom sklad starého železa a vedľa uhoľné sklady.
Keby sme sa vydali od cukrovaru v smere toku Trnávky (po dnešnej Hospodárskej ulici), Míňali by sme Tichú ulicu. Kedysi prechádzala od Hospodárskej okolo Diamantovej sladovne na Kamennú a jeden z majerov tam mal Ignác Koppel, za prvej republiky bohatý veľkostatkár. Zakrátko by sme sa priblížili k promenáde. Ešte aj dnes vidíme na Hospodárskej ulici dve pekné tzv. cukrovarské vilky. Za nimi stáli nízke baráky pre robotníkov z cukrovaru. Za prvej ČSR postavili na Ulici u zeleného stromu (okolo r. 1946 aj Vajanského námestie) Prvý trnavský parný mlyn. Na rohu dnešnej Fándlyho ulice a Hospodárskej stál kedysi hostinec. To v ňom sa konali zábavy a bol známy svojou sálou so zrkadlami (Spiegelsaal). Záhradný pavilón o kúsok ďalej dostal neskôr názov asi podľa zaniknutého hostinca. Domy na Hospodárskej zozadu lemovala Zádvorská cesta, za ktorou boli už len polia. Cez Trnávku sa obyvatelia tejto časti dostali mostom pri Františkánskej bráne a mostom pri parnom mlyne.
Od cukrovaru viedla do centra mesta priama ulica (dnes Šrobárova). Málokto už dnes vie, že súsošie Piety pred Novým cintorínom stálo pôvodne pred priečelím administratívnej budovy cukrovaru. Neďaleko bol Forischov hostinec s letnou záhradou, kde robili muzikanti dobrú náladu štamgastom, čo tam chodievali hrať kolky. Pred vstupom na Štefánikovu ulicu bol konský potok, kam zvykli zájsť vozy, aby si pred vstupom do mesta umyli kolesá.
Štvrť Špíglsál sa začala rozrastať v tridsiatych rokoch 20 stor. smerom na západ. Hospodárska ulica dostala po r. 1948 názov ulica SNP a v šesťdesiatych rokoch sa od juhu pomaly menila na sídlisko. Zo starých domov a usadlostí tu nezostalo takmer nič. Výstavba za socializmu premenila polia až po trať do Smoleníc na sídliská Prednádražie I. a II., Botanickú a Šafárikovo.
Po revolúcii sa rodinná zástavba rozšírila aj popri Kamennej ceste až po Kamenný mlyn. Nejeden pradedo Trnavčan by tu dnes zablúdil. Pamätáte, ako to vyzeralo kedysi koncom mája v stromovej aleji na Kamennej ceste? Bicykle buchnuté na zemi a strapce detí viseli na stromoch a nacpávali sa čerešňami.
Za severnými hradbami Trnavy bol rybník. V 20. storočí bol už vysušený na mestskú lúku a konali sa tam vojenské cvičenia. V roku 1924 sa tam uskutočnila veľká hospodárska výstava s vystavovateľmi v krytých pavilónoch a aj pod holým nebom, na ktorú potom ešte dlho Trnavčania spomínali. Cez rybník viedli chodníčky, jeden poza cukrovar k trnavskej plavárni – letnému kúpalisku. Bolo to miesto oddychu, študenti tam randili, deti sa hrávali, dospelí chodili na prechádzky a obyvatelia Kopánky si cez rybník skracovali cestu do mesta.
Na severe horného predmestia, za rybníkom, neďaleko tehelne (majiteľom v 19. stor. Pavol Mittacsek, po r. 1913 Dušan Jurkovič) vznikla chudobná trnavská štvrť, nazývaná podľa vojenského cvičiska Egzecír. V tridsiatych rokov tam postavili Masarykovu štátnu ľudovú školu. Veľkú úlohu pre obyvateľov štvrte zohrali v prvej polovici 20. storočia saleziáni pod vedením kňaza Jána Hlubíka. Vzniklo centrum pre mládež a kostol (1941), deti viedli k športu, hrávali tam divadlo a premietali filmy. V roku 1943 postavili na Kopánke 26 rodinných domov, odovzdali ich do užívania presídlencom z obce Ústie nad Oravou, ktorú zaliala Oravská priehrada. Projekt Ústianskej ulice pripravil architekt Michal Milan Harminc.
V druhej polovici 20. storočia sa začal meniť charakter Kopánky. Súčasťou projektu vodovodu a kanalizácie mesta bol nový vodojem (arch. Emil Belluš). Postavili ho za mestom, pri ceste na Bučany. Ale Trnava sa dnes dostala až k vodojemu a veru aj ďalej. Do konca 20. storočia na tomto území pribudli postupne sídliská ČSM, Vodáreň a Zátvor. Po tehelniach zostali jediné trnavské kopce, kopčeky a jamy a tiež názov jedného zo sídlisk Na Hlinách.
Zdroje:
Fotografie autorov Blažej Vittek, Viktor Michalec, Ján Motulko, Jozef Filípek, Pavel Briatka, Pavel Bednarčík a autorka
Fotografie z FB portálu Fotky stará Trnava, Štefana Chovančáka
Fotografie z rodinných archívov Jána Olacha, Ervína Kovalčíka, Augustína Hacaja, Štefana Magulu, Gitky Kánikovej a Márie Markovej
Pohľadnice zo zbierky Jozefa Benku
