Pôvodnú dlhú Hrubú ulicu - Länge gasse - Hosszú utca rozdelilo námestie s mestskou vežou na dve časti: na Hornú smerujúcu k Hornej bráne a Dolnú, ktorá vyústila pri Dolnej bráne. My sa dnes pozrieme na jednu stranu Dolnohrubej ulice, ktorá sa chvíľu volala aj Rákoczy Ferencz utca, po roku 1918 Masarykova a potom Benešova ulica. Počas Slovenského štátu bola Hitlerova, po roku 1945 na chvíľku opäť Benešova, po roku 1948 sa volala Februárového víťazstva a po roku 1989 sme to s tými štátnikmi vzdali a konečne máme Hlavnú ulicu.
Teraz sa vrátime v čase a pozrieme sa na ulicu v rozličných obdobiach dvadsiateho storočia. Každý dom má svoj príbeh, v každom boli v rôznej dobe rôzni nájomníci, obchody, kaviarne, remeselníci... Domy neboli iba prevádzkami s výkladmi do ulice. Bránou sa vošlo do dvora, kde ľudia bývali, poniektorí tam mali svoje malé firmičky, niekde boli v zázemí aj väčšie. Dnes sa prejdeme po jednej strane ulice od námestia až po budovu súdu. Zaujímavé je, že isté obchody pretrvali na niektorých miestach aj po zmenách režimov, kontinuálne nadväzovali inými názvami či majiteľmi, no v podstate sa v nich predával rovnaký druh tovaru.
Asi najstaršie kreslené a kolorované pohľady na hlavnú ulicu na starých litografických pohľadniciach (koniec 19. storočia)
V prvom dome na rohu s námestím bolo na začiatku storočia viac malých obchodíkov vedľa seba - obchod s látkami Magran a syn, kníhkupectvo a tlačiareň známeho vydavateľa trnavských kalendárov Žigmunda Wintera, prevádzka kefára Ferenca Zoodera, zlatník a hodinár židovského pôvodu Antmann (Ascher aj Arnold - asi otec a syn). K Zikmundovi Baumfeldovi chodila šiť najmä židovská klientela. V rokoch 1939-41 zmizli kompletne všetky židovské prevádzky tohto domu na rohu námestia. Nahradili ich arizátori. My si skôr pamätáme obchod Športové potreby a Lahôdky. Po roku 1989 dom zrenovovali a urobili tam reštauráciu Penguin, no každý to volal Zelený dom. Dnes sídli dolu jeden z mobilných operátorov a čerstvo otvorená kaviareň.
1936
V Trnave bolo viacero lekární, jedna z nich bola aj v druhom dome od námestia - s balkónom. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch patrila lekárnikovi Oskarovi Hackerovi. V polovici päťdesiatych rokov tam bola predajňa Slovodev a bazár. Po roku 1989 sa v zrenovovanej budove usídlila jedna z bánk, dnes je miesto neobsadené. Tradícia lekárne sa v súčasnosti posunula o dom ďalej.
v roku 1976 a dnes
Tretí, pomerne dlhý dom so stredovým arkierom na poschodí dlho súvisel s módou. Na začiatku 20. storočia tam mal obchod Adolf Weiss, neskôr pod názvom Fabian a Weisz. Leopold Bernfeld (v maďarskej verzii z pohľadníc Bernfeld Lipót) tu mal obchod s textilným tovarom. Po vojne tam bola istý čas Odevná služba Nehera, potom Hračky a obchod Cukrovinky, od 60-tych rokov bižutéria, športové potreby a obchod s textilom: Ženské a dievčenské odevy, ale vraj tam niekde predávali aj detské kočíky... Dnes má v dome kanceláriu jedna sporiteľňa, obchod UĽUV vystriedal obchod s oblečením a už viac ako 20 rokov tam prosperuje lekáreň.
v roku 1976 a dnes
Ďalší dom už susedí s Radničnou uličkou. Na poschodí má päť okien nad ktorými sú veľmi pekné portrétne medailóny. Najstarším obchodom na pohľadniciach je kníhkupectvo Adolfa Horowitza, ktorý bol aj známy vydavateľ tlačí, trnavských pohľadníc a predával aj hudobniny (obchod mal v Trnave od roku 1876). Tradícia kníhkupectva v tomto dome pretrvala desaťročia predajňou Knihy aj Slovenská kniha - naposledy kníhkupectvo „u pani Cabanikovej", kde sa často schádzala intelektuálna spoločnosť. Obchod s látkami mal v dome aj Július Funk, neskôr Kusový textil, potom Otex. Po nežnej revolúcii sídlia v opravenom dome banky.
Dom na začiatku 20. storočia a v roku 1939
Nemí svedkovia tohto domu nad oknami...
Hore: Z roku 1959 pochádzajú fotografie z dvora tohto meštianskeho domu. Cez otvorenú bránu vidno pamätnú tabuľu na radnici oproti.
Radničná ulička viedla v minulosti k Zelenému rínku a spájala tak hlavnú ulicu s Dolnopotočnou. Dlho tam bola krčma v sedemdesiatych rokoch známa ako Čukotka. Pamätníci si spomínajú aj na obchod Vkus a kozmetiku s vchodom z uličky.
V piatom dome s balkónom bol niekoľko desaťročí obchod s klobúkmi otca a syna Grünnerovcov. Z hľadiska klientely bol mimoriadne dobre situovaný - hneď oproti radnici. Šesťdesiatnici si ešte spomínajú na obchod Káva - čaj nazývaný" U Meinla", parfumériu, neskôr Foto-kino a z druhej strany brány potraviny.
Po Grünnerovcoch kúpili ešte za prvej republiky dom Forischovci a dolu mal Jozef Forisch módny obchod so strižným tovarom. Nedá mi tu nespomenúť kozmetičku Martu Forischovú, nadšenú ochotníčku aj diváčku trnavského divadla (od Akademického, cez Krajové až po DPDM od roku 1974). Keď sa Marta začala smiať v hľadisku, herci nemohli pokračovať, taký nákazlivý smiech mala! Jej brat Michal (Mišo) Forisch hrával roky druhé husle v orchestri u Vymazala (Hrubý kostol) a po večeroch sedával ako model na portrét za fľašku bieleho vo výtvarnom krúžku dospelých u môjho otca (sypal zo seba vtipy, že sme ani kresliť nemohli...) Obaja boli ale potomkovia iného Forischa - majiteľa hostinca a kolkárne ako sa išlo k cukrovaru (dnes Šrobárova ul.)
Klobúky sa neskôr presťahovali do susedného domu, kde bol aj obchod s miešaným tovarom Kovarský. Dnes je tu poisťovňa, záložňa a predajňa s vybranými darčekovými potravinami.
Prichádzame k miestu, kde bola dlhé roky kaviareň s tradíciou. Otthonka, potom Európa, Thalmeiner či Krym. V roku 1920 boli na tejto adrese (Masarykova 10) zapísané tieto prevádzky: Thalmeiner Alexander - kaviareň, Pollák Salamon - obchod s miešaným tovarom a Schneider Irma - hostinec.
1927
1934
V prvej polovici 20. storočia je na pohľadniciach a fotografiách ulice je vidieť jediná vonkajšia terasa s konštrukciou zasúvacej markízy. Radní, právnici aj bankári, sem chodili pravidelne na kávičku, po večeroch sa hrávali aj karty a šachy. Dnu v kaviarni a v lete v záhrade hrali najímané kapely hosťom do tanca. Aj po prevrate v 1948 so sovietskejším názvom Krym si kaviareň zachovala atmosféru lepšieho podniku. Vo dvore bol Mini-pipi-gril, kam sa chodilo po čerstvé grilované kurčatá, alebo po knedle. Vzadu v reštaurácii varili dobre ešte v osemdesiatych rokoch. Po r. 1989 vystriedal kaviareň so známymi boxami obchod s textilom a z celého objektu spravili pasáž s prechodom k OD Jednota s mnohými drobnými prevádzkami. Viacero pokusov o vzkriesenie záhradnej reštaurácie zatiaľ stroskotalo po niekoľkých mesiacoch. Príklad toho, ako sa dá zlikvidovať potenciál miesta s dlhoročnou tradíciou.
V dome, kde dnes dožíva po revolúcii znovuvzkriesené ASO mal Alexander Wertheimer okolo roku 1920 pálenicu (Masarykova 14) a bratia Biró obchod s koloniálnym tovarom, potom tam bol veľkoobchod Zvolenský. Niekedy po roku 1948 vybudovali obchodný dom ASO, ktorý viackrát zmenil názov - istý čas bol Mladosť, potom Prior. Bol to jeden z prvých troch Priorov na Slovensku. Napriek rôznym menám sme vždy volali tento obchodný dom Aso.
Rozsiahly susedný poschodový dom s dvorom bol za prvej republiky sídlom Trnavskej sporiteľne, potom Trnavskej banky aj Tatra banky. V dome sídlil aj Berný úrad a vpravo od vchodu bola chemická čistiareň Stolárik. Od druhej polovice 20. storočia je tam kníhkupectvo (kedysi u Pavlíka), nazývané aj veľké. Tradícia predaja kníh pretvrvala na tomto mieste podnes. Po roku 1989 sa na rohu domu usídlila predajňa umeleckej galérie. Vo dvore bolo vždy viacero prevádzok, ktoré po roku 1989 vystriedali mládežnícke kluby.
Dosiaľ sme prechádzali popri domoch, ktoré si ako-tak zachovali svoj vzhľad celé storočie (i dlhšie). Tesne pred Trhovou uličkou to však vyzeralo kedysi inak. Asi v r. 1938-39 bol starý poschodový dom zbúraný a na jeho mieste dal sklenár Hajach postaviť funkcionalistický trojposchodový bytový dom s obchodom na prízemí. My si ešte pamätáme obchody Elektro a Sklo-porcelán.
Keby trebárs Žigmund Winter zablúdil dnes k Trhovej uličke, asi by to miesto nespoznal. Možno by sa zorientoval podľa nízkeho rohového domu, ktorého fasáda sa vzdialene podobá tej zo začiatku 20. storočia. Za prvej republiky tam bol obchod s miešaným tovarom a po vojne potraviny, ktoré sa zmenili na samoobsluhu pretrvávajúcu aj po roku 1989. Do susedného obchodu s hračkami sme si chodili vyberať bábiky a autíčka. Dnes je na rohu obchod s odevami.
Dnes už nič nenasvedčuje tomu, že dom s Pepe pasážou bol na počiatku 20. storočia známym hotelom Hungária, neskôr Royal (majiteľ Rottenstein J.) aj Hotel Baxa (Štefan Baxa, Karol Baxa). Bola tam aj kaviareň Baxa a tiež hostinec Baxa (okolo r. 1934 majiteľ Rudolf Latika). Na tomto mieste sa však písala krutá história Trnavy. Na konci tridsiatych rokov sa tu sformovala prvá miestna organizácia Hlinkovej gardy na Slovensku, ktorá začala v meste tvrdé protižidovské aktivity už koncom roku 1938 a otvorene pokračovala po vzniku Slovenského štátu v marci 1939. Po vojne podnik postupne zdegradoval na štvrtú cenovú - bufet Dukla. Ale vraj tam robili výborné desiatové polievky. Dnes je vpredu kaviareň a vo dvore pasáž s obchodmi s prechodom do Trhovej ulice.
Vzácne foto z interiéru Hungárie
Tieto dve pohľadnice sú príkladom toho, ako v minulosti pekne retušovali pohľadnice, aby ich nemuseli znovu fotografovať ale aby boli niečím nové a iné...
V dome Salomona Schwartza mali v 1946 Slovenské elektrárne krajské riaditeľstvo. Nám je dom skôr známy ako Zornica (závod bol vo dvore od r. 1959).
Na mieste kde stojí Fischmannov dom (dnes s predajňou Baťa) bol kedysi starší poschodový dom. Jozef Fischmann mal ešte v roku 1926 obchod na Štefánikovej ulici, neskôr si dal vybudovať tento moderný dom s obchodom na Masarykovej. Ľudia si jeho železiarsky obchod pamätali aj po vojne, keď ho prevádzkoval K. Fischer, ale „u Fišera" sa mu nehovorilo nikdy. Ja si pamätám na charakteristický pach drevenej podlahy u Fišmana, kam sme chodili ešte v sedemdesiatych rokoch. Vždy som si túto „vôňu" spájala s klincami...
Dom Františka Svatého s historickou fasádou je dnes vkliesnený medzi dve modernejšie budovy. Vpravo od vchodu bol v rokoch 1928-31 obchod s obuvou Molnár a Pleško. Jozef Konečný tu mal v štyridsiatych rokoch kožušníctvo, Štefan Paulovič Centralgarage - mechanickú autodielňu. Svatý prezentoval svoju reštauráciu s letnou záhradou (aj hostinec) ako dostaveníčko športovcov. Neskôr bola vpredu do ulice aj Jurkovičova trafika, všesťdesiatych až osemdesiatych rokoch Limbašská vináreň, po r. 1989 kníhkupectvo aj optika. Po rekonštrukcii v deväťdesiatych rokoch bola sprístupnená Svatého pasáž s viacerými menšími prevádzkami a prechodom ku kinu Hviezda.
Tri dobové pohľadnice (monarchia) z letnej záhrady U Svatého
Vedľa Svatého v poschodovom dome na Masarykovej 32 (rok 1920) prevádzkoval na prízemí pohrebníctvo Štefan Hoja, ktorý bol aj majiteľom budovy. V susednom dome na Masarykovej 34 mala obdobný podnik rodina Szukopová. Obaja boli aj kamenári, mali sklad náhrobných kameňov. Holt, bolo to strategické miesto - neďaleko mestského chudobinca...
V ďalších domoch mal Lanák elektro rádiopodnik a Hubert Tittel cukráreň. Tieto štyri domy už nehľadajte. V susedstve Svatého postavili dávnejšie štvrposchodový bytový dom s bankou na prízemí a tri menšie domčeky museli ustúpiť v osemdesiatych rokoch viacposchodovej bytovke s veľkou modernou samoobsluhou do ulice.
Špitálikom sa nazývala budova bývalej nemocnice, mestský špitál či mestská opatrovňa. Býval tam aj chudobinec (Burgerhaus), ktorý neskôr presťahovali za Starý cintorín do Lazaretu s kaplnkou (boli vo vojne poškodené a potom zbúrané). V osemdesiatych rokoch bola v budove Kovovýroba, Elektrokov, po roku 1989 cestovné kancelárie, zmenáreň, cukráreň, záložňa a vináreň. Dnes je tu hudobná kaviareň aj v pivničných priestoroch reštaurácia.
Hore: fotografie alegorických vozov z osláv mesta v roku 1938, v pozadí špitál a kostolík sv. Heleny
S budovou mestského špitála susedí kostolik (sv. Heleny). Kedysi bol medzi nimi od ulice vysoký múr. Orolská ulica bola posledná pred hradbami, nasledovala budova súdu postavená v roku 1904. Na pohľadniciach z monarchie je zachytená ešte s pomníkom honvédskym vojakom.
Pokračujúc okolo parku (neskôr ružového) a ponad Trnávku by sme v roku 1914 prišli k novostavbe Slovenskej hospodárskej banky (architekt M. M. Harminc), dnes Krajská knižnica J. Fándlyho. O desať rokov neskôr sa v susedstve stavala budova, kde 6. februára 1925 otvoril St. Pazourek nový „biograf Radio". Školu, ktorá bola postavená medzi bankou a kinom ľudia volali „Pod Rádiom". Tieto domy sa stali za prvej republiky súčasťou Slnečnej ulice (dnes Rázusova ul.)
Niekde v týchto miestach mal fotoateliér Wietz (cca 1880-1909) a potom Doležel. Robili veľmi pekné ateliérové fotografie, ktoré zachovali podobizne Trnavčanov prechádzajúcich sa po našom meste pred viac ako sto rokmi.
Zdroj:
Trnavské kalendáre 1880 - 1918, Trnavské adresáre 1920, 1926, 1930, 1934, noviny Trnavský týždenník (Nagyszombati hetilap)- rôzne čísla, týždenník Slovensko (1922,1923), týždenník Nové Slovensko 1924 - 1938, Trnava, reklamná publikácia 1932, Sprievodca Trnavou 1946, mapy Trnavy 1895, 1909, 1922, 1946
Informácie MVDr. Július Molnár a Trnavčania
Fotografie autorka, Blažej Vittek, Viktor Michalec, Peter Babka, Jozef Filípek, Róbert Martinovič, z webovej kolekcie Štefana Chovančáka a Juraja Hlobena, staré pohľadnice zo zbierky Doda Benku
Predstava našich predkov o Trnave v budúcnosti...
