Z dávnejšej histórie je známych niekoľko záhrad, ktoré boli za trnavskými hradbami. Jezuitská záhrada Stella dostala meno podľa tvaru hviezdy. Nachádzala sa za Dolnou bránou v priestore dnešných ulíc Kollárova, Sladovnícka, povedľa Trnávky. Neskôr získala časť tejto záhrady Trnavská univerzita. Na rozľahlom pozemku sa nachádzali aj budovy: domček záhradníka a hospodárske stavby a v strede záhrady priestranný poschodový pavilón určený na oddych aj na ubytovanie. Celý areál bol chránený múrom. Na tomto mieste bol vyčlenený menší pozemok, kde bola zriadená asi v polovici sedemdesiatych rokov 18. storočia druhá botanická záhrada Trnavskej univerzity. Okrem nej tam bolo aj pokusné pole a ovocná záhrada. Po odchode univerzity do Budína zostali tieto záhrady opustené. Predstavu o rozlohe niektorých z nich nám poskytujú dochované plány a mapy, no ako to v nich skutočne vyzeralo, to sa asi už nedozvieme. Dnes by sme možno odkaz na tieto záhrady našli v areáli nemocnice, zvyšné pozemky boli časom plne zastavané (Kollárova a Sladovnícka ulica, sídlisko Podjavorinská).
V súvislosti s Trnavskou univerzitou sa spomínajú záhrady konviktov a seminárov Adalbertinum, Stephaneum, Marianum, rubrorum, nobilium, ale za hradbami boli aj záhrady rehole trinitárov, paulinov a arcibiskupské záhrady. Trnava bola záhradami obklopená z troch strán – okrem severnej, pretože tam bol rybník.
Mariánska záhrada (záhrada konviktu Marianum) bola vedľa rybníka neďaleko Špačinskej cesty, konkrétne medzi dnešnou Murgašovou a Legionárskou ulicou. Hajdóczyho ulica sa za prvej republiky volala Mariánska cesta – podľa tejto záhrady. Neďaleký rybník bol ešte v prvej polovici 18. storočia na vedute zakreslený ako vodná plocha. V 20. storočí bol lúkou cez ktorú išiel krížom chodník smerom od Kopánky k mestu. Medzi severnými hradbami a rybníkom bola vysadená topoľová alej, ktorá je tam podnes.
Trinitárska záhrada sa rozprestierala za cukrovarom v mieste kalvárie a siahala údajne až po ulice Terézie Vansovej a Moyzesovu, bola teda pomerne veľká. Takmer na sklonku existencie Trnavskej univerzity – až po zriadení Lekárskej fakulty bola v roku 1770 založená prvá botanická záhrada. Nachádzala sa na pozemku (lúke) za dnešným cukrovarom (medzi mestským lazaretom a pivovarom), no podľa dochovaných informácií nebola k tomuto účelu vyhovujúca a fungovala tam približne štyri roky. (Druhú botanickú záhradu sme už spomenuli v súvislosti so záhradou Stella.)
Dnes nájdeme na týchto miestach a širšom okolí záhradu sladovne Sessler, bývalý Káčerov majer (potom vojenský objekt a dnes budova pamiatkárov) a kalváriu. Mestský lazaret s kaplnkou pri Trnávke zanikol po požiari v roku 1946. Starý cintorín bol zrušený v roku 1980. Nepochovávalo sa na ňom už od roku 1966 a o jeho zrušení sa rozhodlo v júli 1979. Dnes je na tomto mieste zelená plocha voľne splývajúca s kalváriou. Cintorín pripomínajú iba tri osamelé náhrobky v tieni stromov. Na ulici Terézie Vansovej vznikol na mieste starej záhrady iný cintorín.
Ďalej za Sesslerovým pivovarom (kedysi sladovňa) je cesta na Štrky. Voľakedy miesto letného oddychu Trnavčanov spojeného s kúpaním v Trnávke. Dnes zostali po stavidle iba hŕby kamenia. V Štrkoch je strelnica a okolité polia pretína nová cesta - severný obchvat Trnavy.
Spolok trnavských ostrostrelcov bol v 19. storočí pre Trnavčanov prestížnou záležitosťou. Budova strelnice stála v roku 1795 vedľa Dolnej brány – bolo to približne v mieste dnešného súdu. Strelnice sa stavali za hradbami mesta a museli byť ohradené a mali mať dostatočný priestor na strieľanie do terčov. Pozemok za južnými hradbami bol lemovaný dvoma ramenami Trnávky, teda jedným jej tokom od promenády a druhým od dnešnej Paulínskej ulice. Obe ramená sa zlievali kdesi za dnešnou Kollárovou ulicou tesne pred traťou. V týchto miestach – vlastne na akomsi ostrove, kam sa vchádzalo cez mosty sa nachádzala strelecká záhrada. Spolok si postavil novú budovu asi v druhej tretine 19. storočia o čosi ďalej v mieste dnešného detského ihriska. Bola poschodová s dvorom, nachádzal sa v nej aj podnik s občerstvením (reštaurácia, hostinec). V lete sa sedelo v záhrade a Trnavčania sem chodievali na koncerty a zábavy. Vyhrávali tu predovšetkým vojenské hudby. Stará strelnica sa spomína ešte dlho po ukončení činnosti spolku. Po jeho zaniknutí pripadla mestu a v období prvej ČSR bola sídlom predovšetkým robotníckych spolkov, podľa čoho ju nazývali Robotnícky (aj delnícky) dom. V miestach streleckej záhrady je dnes park, ktorý Trnavčania poznajú ako Ružový park (podľa vysadených ruží), v ktorom sa začína rodiť tradícia ďalšej dobrej akcie v Trnave – Trnavský piknik.
Budova dnešnej Kalokagatie bola súkromnou vilou so záhradou. V druhej polovici 19. storočia v nej býval Ignác Emmer s rodinou, trnavský starosta (1865). Jeho syn Kornel Emmer (1845-1910) bol mestský notár a poslanec Uhorského snemu, podľa ktorého nazvali Trnavčania ulicu od evanjelického kostola k nemocnici. Dom volali dlho Emmerova vila, aj keď Kornel Emmer v nej nebýval, presťahoval sa do Budapešti, do paláca na nábreží. Od roku 1953 slúžila vila v Trnave pionierom (Pioniersky dom, potom Krajský dom pionierov a mládeže), dnes je tu Kalogataia – centrum voľného času.
V roku 1830 navštívil Trnavu rakúsky publicista Adalbert Krickel a napísal správu, ktorá potom vyšla tlačou. Pozrel si aj niektoré trnavské záhrady, ktoré kvetnato popísal a podľa jeho slov si dokážeme urobiť o nich celkom dobrý obraz. Hovorí o pekne vysadenej promenáde a Streleckej záhrade, hýriacej kvetmi vďaka lekárnikovi Schusterovi, ktorý sa o ňu vzorne staral. Podotkol však, že Trnavčania, hlavne dámy, nerady chodia na prechádzky do promenády, že tam skôr vidieť invalidov, študentov a fajčiarov. Sem-tam prejde tadiaľ nejaká zaľúbená dvojica. Nezabudol spomenúť, že v Trnave sú veľmi pekné dievčatá.
Veľký dojem na rakúskeho cestovateľa v predminulom storočí urobili záhrady a pivnice vtedajšieho známeho vinára Valca, ktorý dostal za svoje úspechy a služby šľachtický titul a miesto Valc začal používať meno Sulíny. Nachádzali sa na predmestí, na pozemkoch bývalej záhrady Stella v mieste, kde o sto rokov neskôr stála Treumannova sladovňa. Krickel opisuje kopček s templom (asi nejakou budovou – pavilónom) vnútri vyzdobeným obrazmi. V podzemí sa nachádzala pivnica s obrovským sudom vína. Drevený sud dal Anton Valc postaviť u majstra v Pešti, kde ho obdivovali najskôr na verejnej výstave. Potom ho nechali rozobrať a previezť do Trnavy a v jeho pivnici ho znova poskladali. V roku 1824 ho naplnili bielym vínom, ktorého sa tam zmestilo 114 tisíc litrov. Sud bol taký veľký, že mal na vrchu galériu so zábradlím, kam viedlo dvojité schodisko s 32 schodmi. Hore mohlo tancovať naraz až šesť párov. V tých časoch to veru musela byť poriadna turistická atrakcia! Za prvej republiky vystavil debnársky majster Jozef Skukálek na trnavskom námestí iný veľký sud. Doňho sa však zmestilo „iba“ 15 000 litrov.
Trnavská promenáda vznikla v mieste bývalej vodnej priekopy za západnými hradbami. Hlavné trnavské brány (na obidvoch koncoch Hlavnej ulice) pretínali hradby na severe – Horná brána a na juhu – Dolná brána. V priestore za hrubým kostolom (východ) a za františkánskym kostolom (západ) boli len dve menšie fortne pre peších. Z oboch viedli chodníky smerom dolu do bývalej priekopy podobným spôsobom. Ešte na pohľadniciach promenády začiatkom 20. storočia vidno pôvodnú fortňu s cestičkou do vysadeného parku. Široká brána s cestou a mostom vznikla až v roku 1937 ako potrebná komunikácia medzi starým centrom mesta a rozrastajúcou sa štvrťou Spiegelsaal.
V dvadsiatom storočí boli pri východe z promenády na dvoch rôznych miestach osadené sochy od trnavského sochára Jána Koniarka. V roku 1929 Pomník padlým vo svetovej vojne a v roku 1937 súsošie Antona Bernoláka. Bránu v hradbách nazvali Bernolákova a promenádu Bernolákov sad.
Na juhozápadnom predmestí – v tesnom susedstve hradieb a bývalej Dolnej brány vzniklo nové námestie. V roku 1924 ho upravili keď na ňom odhalili nový pomník k 5. výročiu smrti Milana Rastislava Štefánika (autor opäť Ján Koniarek). Park nazvali Štefánikov a keď jeho sochu v roku 1959 vymenili za Pomník padlým v II. svetovej vojne, premenovali ho na Park SNP. Trnavčania ho už dobré polstoročie volajú parčík pri Evanjelickom dome.
Trnavské hradby vymedzili v stredoveku pomerne veľkorysú plochu pre mesto. Prišla však doba, kedy už obyvateľom nestačila. Za hradbami boli veľké záhrady, majere a veľkostatky. Neskôr si začali kupovať bohatí mešťania menšie pozemky na súkromné záhrady. Malé záhrady boli napríklad aj v polohe neskoršej Hospodárskej ulice a v jednej z nich nechali majitelia postaviť koncom 18. storočia záhradný pavilón, nám známy pod menom Spiegelsaal, ktorý dal meno celej budúcej štvrti. Po dlhom reštaurovaní bol tento pavilón začlenený do novej kaviarne a tento rok sprístupnený verejnosti. Hneď vedľa je priestor s vysokými stromami - asi pozostatok niektorej starej záhrady.
Stará Hospodárska ulica bola jednou z prvých predmestských štvrtí s hustou zástavbou dvorových usadlostí a víl od cukrovaru až po park pred stanicou. Štvrť Spiegelsaal sa začala zapĺňať rodinnými domami so záhradami. V päťdesiatych rokoch vybudovali v osi s mostom od Bernolákovej brány reprezentačnú dvojprúdovú ulicu s ukážkovou socialistickou školou na konci (dnes Študentská). Od polovice päťdesiatych rokov boli domy na Hospodárskej postupne búrané, aby uvoľnili miesto novému sídlisku SNP I. II.(Orion, Jupiter) a III. (Merkúr, Urán).
Trnava mala kedysi svojho mestského záhradníka a niekoľko záhradníctiev. Čosi bližšie sa mi podarilo zohnať k jednej záhradníckej rodine, ktorá pôsobila v Trnave od 19. storočia. Záhradníctvo Františka Gschwendta stálo zhodou okolností na pozemkoch, ktoré patrili polstoročie predtým práve rodine skôr spomínaného vinára Valca – Sulínyho.
Zaujímavý je aj záznam o svadbe z 9. mája 1886 – ženil sa Franciscus Gschwendt, hortulanus (záhradník), nar. 1.12. 1860, syn Štefana – záhradníka a Františky Gschwendtovcov a za manželku si bral Máriu Bilszkú, nar. 31. 10. 1866, dcéru Štefana, záhradníka a Jozefíny Bilszkých. Sobáš spojil nielen dvoch mladých ľudí, ale aj dve záhradnícke rodiny. Svedkom na svadbe bol ďalší záhradník Adalbert Schulz, ktorý pochádzal tiež z rozvetvenej záhradníckej rodiny (aj Schulz Johann a Karl boli záhradnící). Z roku 1914 pochádza rodinná fotografia mladšej generácie Gschwendtovcov. Tento pán Gschwendt pôsobil ešte v rokoch prvej ČSR a jeho záhradníctvo sa spomína aj na trnavských výstavách (Hospodárska 1924, Ovocinársko-záhradnícka 1932).
V týždenníku Nové Slovensko (1930-40) sa často spomína Okrášľovací spolok. Takéto spolky mali aj v iných mestách a ten trnavský sa tiež odvoláva na svojho staršieho predchodcu. V polovici septembra 1932 pripravil spolok ovocinársko-záhradnícku výstavu v mestskej promenáde. Redaktor vyzdvihol expozície záhradníctva J. Pálffyho zo Smoleníc, Slovenskú ovocinársku spoločnosť Bratislava – pobočku z Dolnej Krupej a záhradníctvo Gschwendt z Trnavy. Okrem záhradníctiev sa na nej prezentovali a včelári a expozíciu tam mali aj Západoslovenské elektrárne, Mestská plynáreň, Prvý trnavský parný mlyn a iné nezáhradnícke podniky. Najväčším hitom pre gazdinky boli nové elektrické a plynové variče!
Okrášľovací spolok Trnavy zorganizoval v roku 1934 spolu so žiakmi trnavských škôl Stromkovú slávnosť zameranú na ochranu prírody. Sprievod so siedmimi alegorickými vozmi symbolizujúcimi príchod jari prechádzal Kollárovou, Emmerovou ulicou, Masarykovou a Štefánikovou, potom Rybníkovou až prišiel na Pribinove námestie (pred univerzitný kostol), kde účastníci zasadili na pamiatku lipu. Neskôr bol pokračovateľom tradície okrášľovacieho spolku Kornel Mahr, okresný štátny konzervátor pre ochranu prírody, ktorého zásluhou bolo napríklad aj vysadenie ruží v ružovom parku.
Okrášľovanie Trnavy badať aj v novom miléniu. Len nedávno sa ujala na námestí myšlienka kvetinového trhu pod názvom Májový kvet. Tento rok vysadili pred trojičkou kvetinový koberec, ktorý mal u Trnavčanov veľký úspech.
Pri stanici bol mestský park, ktorý sa v roku 1910 volal aj Alžbetin park – Erzsébet liget. Vznikol v 19. storočí ako pás zelene, ktorý oddeľoval trať od mestskej štvrte Spiegelsaal. Každý, kto prišiel vlakom do Trnavy a chcel sa dostať na námestie prechádzal parkom, ktorý sa rozprestieral od stanice po dnešnú Hospodársku a Kollárovu ulicu. Najlepšie jeho rozlohu ilustruje mapa z roku 1895. Dnes park Janka Kráľa pokračuje alejou smerom na Prednádražie. Aj kedysi tadiaľto viedla cesta s alejou, pretože ešte jedna parková časť sa nachádzala na konci v mieste, kde sa rozdvojovala trať na Bratislavu a Kúty. V tejto časti (pri východe na Prednádražie II.) je stále park rozšírený a možno v ňom nájsť staré a mohutné stromy, napr. aj zopár vyše storočných platanov.
Na záberoch z výšky je vidieť, že v starom meste je medzi domami málo miesta na záhrady alebo parky. Tých niekoľko plôch zelene v centre – vnútri hradieb je veľmi malých (napríklad na Jeruzalemskej a Kapitulskej ulici), prípadne neverejných (dvory arcibiskupského paláca aj starého arcibiskupského paláca, nádvoria a záhrady františkánskeho a jezuitského kláštora a pod.) Ako najnovší vznikol univerzitný parčík medzi Hornopotočnou a Pekárskou ulicou. Zásluhou mladej partie študentov pri ňom vznikol projekt verejnej knižnice zadarmo Book point a séria letných literárnych večerov.
V susedstve bývalého klariského kláštora, kde bol začiatkom dvadsiateho storočia ústav pre duševne chorých vojakov bola tiež jedna zo záhrad. Rozprestierala sa v juhovýchodnom rohu za hradbami a jej úprava je zakreslená na mape z konca 19. storočia. V roku 1958 v ňom začal prevádzku mestský amfiteáter. Tento rok sa tam už po piatykrát konal Fotofest – súťažná prehliadka amatérskych fotografov v plenéri (fotoklub IRIS).
Kamenný mlyn s kúpaliskom a rybníkmi zostal pre Trnavčanov najbližším únikom z mesta do prírody. Malá vzdialenosť je vhodná pre pešie aj cyklistické prechádzky. Už v minulosti tu vybudovali amfiteáter s malým pódiom, ktorý tento rok zrenovovali. Akonáhle vykukne po dlhom zimnom období na jar slniečko, Trnavčania vyrazia na nedeľnú prechádzku do Kamenáča. Niekedy je to v lesíku ako na korze. Rodinná zástavba za cestou sa však nekompromisne blíži aj k tejto poslednej oáze pokoja.
Voľného zeleného priestranstva okolo trnavských hradieb nám z minulosti veľa nezostalo. Mesto sa začalo zväčšovať už v 19. storočí a v 20. sa rozrástlo na všetky štyri svetové strany. Z niekoľkých veľkých záhrad sa stalo veľa malých - rodinných. Mestských parkov má Trnava len zopár. Na tých skromných kúskoch zelene, čo v meste zostalo, sa však nedávno objavilo niekoľko príjemných podujatí. Dobrý chýr sa šíri a Trnavčania rýchlo vyňuchajú, keď je niečo dobré (ale aj nekompromisne odsúdia a skritizujú keď niečo nevyjde). Stredoveký jarmok sa usadil pod hradbami v promenáde, Trnavský rínek nájdeme po druhýkrát na Kapitulskej ulici s parčíkom (18.10.), Trnavský piknik v ružáku, Fotofest je v júni v amfiteátri, Book point v univerzitnom parku, v záhrade Kalokagatie býva sezónne tzv. Zóna bez peňazí a to spomínam iba tie, ktoré som stihla zaregistrovať.
My Trnavčania nemáme toľko možností na prechádzku do prírody bezprostredne za mestom tak, ako to možno majú obyvatelia niektorých iných miest pod horami. No v poslednej dobe sa mi zdá, že to málo čo máme, začíname konečne aktívne využívať.
Použitá literatúra:
ŠIMONČIČ, Jozef: Mojej Trnave, Trnava 1998 (Záhrady Trnavskej univerzity, Trnava roku 1830 očami rakúskeho turistu , Sága rodu Valcovcov)
KOLLÁR, Daniel: Trnava na starých pohľadniciach (text: Kazimír M. – Zacharová D.), Dajama, 2007
ZBOROVJAN, Martin: Botanická záhrada lekárskej fakulty 1771 - 1777, s. 275 - 281. In: Dejiny Trnavskej univerzity 1635-1777, 1992-2010. Trnava: Ústav dejín Trnavskej univerzity.
Pohľadnice Trnavy zo zbierky Jozefa Benku
Fotografie z archívu Západoslovenského múzea v Trnave
Fotografie starej Trnavy z FB portálu Štefana Chovančáka Fotky stará Trnava (FST)
Novšie fotografie: Blažej Vittek, Jozef Filípek, Viktor Michalec, Pavel Pecha, Mária Kuššová a autorka
