Dnes opustíme honosné fasády poschodových meštianskych domov a zájdeme na okraj niekdajšej Trnavy, ku hradbám. Tam stáli učupené, na seba natlačené malé želiarske domy najchudobnejšieho obyvateľstva. Skoro sa ani nedá predstaviť, že sa do každého z nich zmestila nejaká viacdetná rodina. Veru, o pohodlnom bývaní sa nedalo hovoriť. Zato dnes by to bola romantika ako hrom! Keby ešte nejaké boli...
Hradby prestali plniť v 18. storočí v Trnave obrannú funkciu, začiatkom 19. storočia boli zbúrané obidva mestské barbakany i brány. Niekde múr hradieb ľudia využili a pristavali si k nemu domy. Na východnej a západnej strane - teda na Kapitulskej ulici, Františkánskej a Vajanského ulici bola zástavba o čosi ďalej od hradieb, vznikol tak priestor na dvory či záhrady. Malé stavby nalepené na hradby a niekde aj namiesto zbúraných hradieb vytvorili úzke uličky najmä na severovýchodnej a južnej strane. Hovoríme o uliciach Michalskej, Horné bašty a čiastočne aj Dolné bašty.
Michalská ulica je pri východných hradbách za kostolom sv. Mikuláša. Ešte v šesťdesiatych rokoch bola jednou z najromantickejších v Trnave. Domy aj obyvatelia starli a postupne opúšťali ulicu i svet. Nikde som sa nedočítala, prečo ju vlastne zbúrali. Stavby boli možno už vo veľmi zlom stave. Hradby sa potom začali opravovať, niektoré ich chýbajúce časti boli znova dostavané. I keď je vidno, že sú nové a nižšie, znovu tvoria súvislý pás aj v tejto časti mesta. Dnes na pozemkoch smerujúcich k Jeruzalemskej pribúdajú novostavby, niekde sa stále buduje. Na prechádzke ťažko urobíte fotku ulice bez auta. Dláždenie, hradby, sem-tam lavička, kde-tu kúsok novej zelene. Staré čaro Michalskej ulice umrelo spolu s poslednými jej obyvateľmi. Uvidíme, či sa podarí vdýchnuť život tej novej Michalskej ulici.
Severozápadný roh hradieb čaká v najbližšom období zmena. Mesto schválilo výstavbu veže a pasáže, ktorá bude spájať Michalskú s križovatkou Hlboká - Rybníkova. Veľkorysý zelený priestor za hradbami sa plánuje tiež využiť. Kedysi sa ulica v rohu otáčala smerom k Jeruzalemskej. Neďaleko severovýchodného nárožia bola zbúraná časť hradieb a priechod do Hlbokej ulice. Aj dnes vidno v tejto časti od Hlbokej nižší terén ako pod bránou za hrubým kostolom. Rad domčekov bol na tejto strane prerušený, ale potom pokračoval aj so zachovanou časťou hradieb až po bránu na Hlbokú.
Ulica Horné Bašty lemovala severný pás hradieb od východu až dolu po Štefánikovu. Kedysi totiž viedla kontinuálne cez všetky priečne ulice: Jeruzalemskú, Jerichovu aj Hornopotočnú. Torzo sa zachovalo na severovýchode po Jerichovu ulicu. Poza areál hasičov (medzi Jerichovou a Hornopotočnou) je priestor uzavretý. Trnavčania si minulý rok mohli prísť pozrieť na toto miesto výstavu návrhov nového parku. V minulosti tam bola husto obývaná ulica, ktorá pulzovala životom. Žiaľ, už ani ja si ju vôbec nevybavujem a pri fotografiách som mala problém niektoré časti vôbec identifikovať.
Známejšia časť ulice Horné bašty spája Hornopotočnú, Pekársku a Štefánikovu ulicu. Tam niektoré pozemky siahajú aj za hradby a na prvý pohľad maličké domčeky ukrývajú útulné dvory, čo využili majitelia niekoľkých podnikov. Domčeky sú takmer všetky opravené, ich minimalistické fasády zachovali aspoň vizuálne niečo z dávnejších čias, ale bohužiaľ, život v Trnave prúdi inakade. Tadiaľto prúdia iba autá hľadajúce v centre mesta ulice, kadiaľ by sa ešte mohli dostať najkratšie a najbližšie k svojmu cieľu.
Od Štefánikovej ulice lemuje severozápadné hradby Františkánska ulica, zo stredu ktorej je prístup k jednej z opravených bášt. Naokolo je pomerne rozsiahly zelený priestor. Pekný a nevyužívaný. V areáli františkánskeho kláštora je ukrytá ďalšia bašta hradieb.
V bezprostrednej blízkosti Bernolákovej brány bola ešte v päťdesiatych rokoch obytná zástavba. Domy boli viditeľné aj od promenády, horný chodníček zaviedol domácich ku vchodom. Keď som bola malá, často sme sa v promenáde sánkovali. Ľudia, ktorí vchádzali do tajomných brán a stratili sa za starými múrmi boli pre mňa tak trochu strašidelní. Nikdy som nemala možnosť vidieť ani jeden z tých domov zvnútra.
Južne od Bernolákovej brány viedla rovnobežne s hradbami Vajanského ulica. Vôbec si už nespomínam, ako vyzerala pred prestavbou a ani to, kedy sa začala búrať. Údajne najstarší názov bol Hrnčiarska ulica používaný od 16. do 18. storočia. V istom období ju brali ako pokračovanie dnešnej Františkánskej (Brüdergasse). Jedna bola horná a druhá dolná. Hrnčiari bývali vraj na západnej strane ulice. Volala sa aj Plodinová (Fruchtgasse), Obilná (Gabona utca) aj Zbožná (asi nie podľa „zbožných“ ľudí ale skôr podľa zbožia = obilie...)
Fotografií starej Zbožnej ulice je ako šafránu. A pomaly aj spomienok. Málokto si už dnes pamätá na ulicu plnú malých domov, dielní a obchodíkov. Viedla od rohu s Radlinského ulicou rovnobežne s Hlavnou až po nárožie oproti budove súdu. Začínala v susedstve Františkánskej brány (neskôr Bernolákovej), trochu sa otáčala a vlastne neviem s istotou povedať, ku ktorej ulici tie prvé domy patrili. Na mape z roku 1922 vidno, že ulica neviedla úplne rovno. Južnejšie a bližšie k hotelu Polnitzky (neskôr Evanjelickému domu) sa schodkovito rozšírila a až potom zahla vľavo na Masarykovu (Hlavnú).
Vajanského ulicu zastihli socialistické vízie činžiakových sídlisk, ktoré nezostali za hradbami, kde by sme im to prepáčili. Dostali sa do starého mesta vymedzeného hradbami, kam nesvedčia. Zmenila sa trasa ulice, predošlá logika pozemkov a o výsledku si každý môže urobiť názor sám.
Ulica Dolné bašty (podľa Dolnej brány ktorá stála v mieste medzi budovou dnešného súdu a Evanjelickým domom) začína pri kostole sv. Heleny a končí pri múzeu. Zrejme nikdy nevyzerala tak útulne ako Horné bašty, lebo na nej bolo zopár dôležitých bodov, ktoré sled domčekov narušili. Pokračovaním zadného traktu kostola sv. Heleny a susedného špitála bola ešte okolo roku 1895 veľká záhrada, ktorá končila na Paulínskej ulici budovou označenou na dobovej mape (1895) ako sirotinec. Za prvej republiky začali záhradu využívať členovia športového klubu Orol a podľa toho ju volali aj Orolská záhrada. Dnes si omylom niektorí ľudia myslia, že aj ulica bola podľa toho nazvaná Orolská, ale nie je to pravda. Orolská ulica za prvej republiky existovala, ale na Spiegelsáli (potom Budovateľská, dnes Sambucusa).
Cez cestu na druhej strane bola budova Strelnice, kde sa už v roku 1900 strelci zopár rokov neschádzali (posledné záznamy o činnosti Spolku trnavských ostrostrelcov sú z roku 1892). Fungovala tam reštaurácia s letnou záhradou a budovu mesto poskytlo iným spolkom. Stará strelnica sa počas prvej republiky bola najmä strediskom robotníckych spolkov, preto aj Orol - ako robotnícky športový klub začal využívať neďalekú záhradu na športovanie.
Bližšie k budove múzea (Kláštorka) stálo niekoľko domčekov nalepených na hradby. Športoviská ČsŠK (Československého športového klubu) na mieste dnešného štadióna a City Arény sa začali postupne budovať v dvadsiatych rokoch. Atletická dráha a futbalové ihrisko, volejbalové ihrisko, tenisové kurty. Veľkú zásluhu na tom mal prof. Ján Hajdócy (ktorému v Trnave niekto zmenil meno na Hajdóczy, čo omylom zostalo aj v názve jeho ulice).
Z podoby pôvodných uličiek popri hradbách zostala už iba časť ulice Horné bašty. Bola by pekná a romantická, keby nebola plná zaparkovaných áut. Ale asi nemožno chcieť v dnešnom svete uzavrieť doprave všetky pekné ulice. Aj keď by sme si v tom rade nízkych domov asi vedeli predstaviť štýlové obchodíky so špeciálnym tovarom, prípadne nejakou remeselníckou dielňou s predajom. Zopár malých podnikov tam už skúša prežiť. Pekná predstava, len ten život a ruch v Trnave si razí svoju vlastnú cestu a sami vidíme, že v tomto kúte to prosto nejako nefunguje. Chce to fakt dobrý nápad, Trnavčania!
Zdroje:
Štefan Chovančák a FB Fotky stará Trnava (FST)
z archívu autorky, Ervína Kovalčíka, Ladislava Vymazala ml., Gitky Kánikovej,
fotky od autorov Viktor Michalec, Jozef Filípek, Blažej Vittek, Pavel Bednarčík (súčasný letecký záber), Mišo Slivka
dobové pohľadnice zo zbierky Doda Benku
