Na hrad vedú značené turistické trasy z obce Kostoľany pod Tríbečom a tiež z obce Jelenec.
Zo Studeného hradu sa vraciam k smerovníku Sedlo pod Gýmešom a pokračujem zeleno označeným turistickým chodníkom na hrad. Je to krátky úsek lesom a neskôr stúpanie odlesnenou časťou k hradu.
Po cca 700 metroch od smerovníka je už hrad Gýmeš na dohľad.
Neskororománsky hrad bol postavený pravdepodobne v rokoch 1242 až 1250 Andrejom, synom Ivánku z rodu Hunt-Poznanovcov. Prvá písomná zmienka o hrade je už z roku 1253, keď kráľ Bela IV. daroval Andrejovi za zásluhy majetky okolo stojaceho už hradu.
Legenda hovorí, že hrad mal pôvodne stáť na mieste Studeného hradu, ale vždy keď tam nachystali materiál na stavbu, tak on zmizol. Preto si na stavbu hradu vybrali neďaleký kopec Dúň.
Svoj názov Gýmeš dostal podľa obce, v katastri ktorého sa nachádza, názov obce Jelenec bol do roku 1948 Gýmeš.
Pôvodná stavba pozostávala z obytnej hranolovej veže, veže v tvare podkovy a dvojpodlažného paláca. Na veže sa napájal hradobný múr ktorý obkolesoval nádvorie s cisternou a hospodárskymi budovami.
Po rozdelení hradu Andrejovými synmi , syn Tomáš v roku 1295 vybudoval na blízkom skalnom výbežku pozdĺžný palác a vznikol dvojhrad.
Neskôr mal hrad v násilnej držbe Matúš Čák Trenčiansky, po Matúšovi bol kráľovským majetkom. Až roku 1386 došlo k navráteniu hradu a majetku pôvodnému rodu, ktorý už používal prímenie Forgáč. Blažej Forgáč získal hrad ako odmenu od kráľovnej Márie za zavraždenie Máriinho soka kráľa Karola Malého z rodu Anjou, v roku 1386.
V prvej polovici 14. storočia sa vybudovalo predhradie, čím sa spojili oba oddelené celky hradu.Na prelome 14. a 15. storočia sa vybudovali dva pozdĺžne obytné paláce, neskôr dva vežové paláce.
Po bitke pri Moháči v roku 1526 Gýmeš sa stáva súčasťou protitureckej obrany. Forgáčovci mali medzi sebou majetkové spory, dokonca im v roku 1548 kráľ vojenskou silou hrad dočasne odňal.
Neskôr o obnovu hradu a renesančnú prestavbu sa pričinili bratia František IV. Forgáč a jeho brat Žigmund II. Forgáč, vybudovalo sa aj nové podhradie. Po dobudovaní v rokoch 1663 až 1671 hrad obsadili turecké vojská. V roku 1703 hrad obsadili cisárske vojská a hrad bol odňatý Forgáčovcom.
Naspäť do majetku rodiny sa dostal v roku 1711 zásluhou biskupa Pavla IV. Forgáča. V roku 1713 sa začala rozsiahla baroková obnovu schátraného hradu, V obnovách pokračoval aj jeho syn Pavol V. Forgáč. Na hrade sa postavili 4 kaplnky, zachovala sa len kaplnka sv. Ignáca, patróna hradu na výročie sa tu konali slávnostné hody. Pod touto kaplnkou bola rodinná hrobka Forgáčovcov.
V roku 1720 až 1722 dal biskup Pavol postaviť v obci Gýmeš kaštieľ, presťahovaním rodiny do kaštieľa je začiatkom konca hradu Gýmeš, postupne sa stala z neho zrúcanina.
Posledným z rodu Forgáčovcov bol starý mládenec, gróf Karol Forgáč, po ktorého smrti sa prihlásilo na súde 46 matiek o podiel na dedičstve pre svojich ľavobočkov. Údajne ich však bolo oveľa viac.
V súčasnosti sa o záchranu hradu a jeho postupnú konzerváciu snaží občianske združenie Castrum Ghymes.
Zákutia hradu Gýmeš a výhľady z hradu.
Návšteva Studeného hradu v spojení s hradom Gýmeš je dobrým typom na výlet pre každú vekovú kategóriu. Na hrade sú umiestnené informačné tabule s popisom histórie hradu. Pozítívom je, že na hrade práce stále pokračujú, ako tomu bolo aj pri mojej návšteve
Ako o každom hrade aj o hrade Gýmeš koluje legenda.
Hrad v roku 1663 chceli dobyť Turci.
Keď sa prvýkrát sa objavili pod hradom, jeho obrancovia si z toho najskôr nerobili ťažkú hlavu. Istotu im malo dodávať mohutné opevnenie a zásoby jedla a pitia.
Turci obliehali hrad celé týždne až napokon nadišla posledná bitka a s ňou nemilosrdné krviprelievanie. Zatiaľ čo smrť neúprosne kosila na hradbách stále viac a viac hradných vojakov, gýmešská hradná pani v kaplnke úpenlivo prosila svätého Michala archanjela o pomoc. Keď dokonca povolila hradná brána pod náporom Turkov, stal sa zázrak.
Z ničoho nič sa vraj rozpútala strašná búrka, z mračien sa vystrčila obrovská ruka s ohnivým mečom a plamene šľahali na turecké vojsko, v ktorom spôsobili neskutočnú paniku. Nad horiacim táborom Turkov sa križovali hromy-blesky a zdesený nepriateľ bezhlavo utiekol.
V burácaní hromu malo podľa legendy počuť slová adresované obrancom hradu, aby už nikdy neboli ľahkovážni, pretože nabudúce sa im to môže vypomstiť.
Vraciam sa päť do Kostolian pod Tríbečom, kostolík sv. Juraja a vrch Veľký Lysec sú pekne nasvietené aj ma to láka, ale mám plánovanú ďalšiu zastávku, takže tam možno pôjdem nabudúce.
