Hrad sa nachádza v katastrálnom území mesta Stupava, v okrese Malacky a práve z tohto mesta vedie na hrad žlté turistické značenie, ktoré začína v centre mesta.
Námestie – centrum.
V centre sa nachádza aj renesančný kaštieľ, ktorý vznikol prestavbou vodného hradu v 17. storočí. Kaštieľ bol majetkom Pálfyovcov, neskôr ho vlastnili Károlyovci ktorý prestavali kaštieľ v štýle romantizmu, s rokokovými prvkami. Dnes v ňom sídli zariadenie sociálnych služieb.
Ku kaštieľu patrí aj rozsiahli park, s jazierkami, platanmi a gaštanovou alejou. Kaštieľ aj park sú Národnou kultúrnou pamiatkou. Aj keď vstup do areálu kaštieľa je nemožný, značená turistická trasa na Pajštún vedie práve parkom.
Od smerovníka Obora, žlto značený turistický chodník pokračuje lesom.
Tu som zahliadla aj srnu medzi stromami, no žiaľ, ona mňa skôr.
Južná strana hradného kopca je prírodnou rezerváciou Pod Pajštúnom, s 5. stupňom ochrany, jej rozloha je 141 ha. Najrozšírenejšie sú tu dubové bučiny, bukové dúbravy, bučiny a v okolí vápencových brál na sutinových stanovištiach v okolí Pajštúnskeho hradu sa vyskytujú lipové javoriny.
Neďaleko hradu sa nachádzajú skalné výbežky s výhľadmi do okolia.
Vraciam sa späť na značený chodník, ktorý ma dovedie k hradu.
Z muriva hradu sa na mňa škeria maskaróny a jeden mi leží pri nohách. Pôvodne ich na hrade bolo deväť. podopierali trojicu arkierov, vystúpených veľkých okenných otvorov na mohutnej stene, ktorá však už dnes nie je. Maskaróny boli umiestnené na hrad počas renesančnej prestavby hradu v rokoch 1640-1650.
Prvá písomná zmienka o hrade Pajštún je z roku 1271. Niektoré zdroje píšu, že hrad nechal vybudovať Rugerius z Tallesbrunnu v poslednej tretine 13. storočia. Kráľ Žigmund daroval v roku 1390 do dedičného vlastníctva Petrovi z rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Po vymretí tohto rodu, v roku 1543 mal hrad v prechodnej zálohy Gašpar Serédy.
Do užívania ho v roku 1552 dostal bratislavský župan Eck Salm, po štyridsiatich rokoch sa dostal do vlastníctva Mikuláša Pálfyho., neskôr ho zdedil Pavol Pálfy., ktorý ho v 17. storočí prestaval. Hrad v 18. storočí vyhorel zásahom blesku, ale stále bol obývateľný , na ruinu ho v roku 1809 premenili vojská Napoleona, ktoré vyhodili hrad do povetria.
Vstup do hradu je cez bránovú vežu, cez popadané kamene a tehly, z toho vidieť ako sa hrad Pajštún postupne rozpadáva.
Hoci je založené OZ Na záchranu hradu Pajštún, zatiaľ žiadna zmena na hrade nie je, bránia tomu administratívne úkony. Dúfam len, že ten čas to hrad prežije a nezaradí sa medzi zaniknuté hrady. Veď posúďte samy.
Hradný areál, fragmenty okolo ústredného nádvoria, násypy z poškodených murív, opevnenia, obvodové murivá palácov.
Ako keby vztýčený varovný prst hradu Pajštún "robte niečo, už dlho nevydržím"
Z hradu sú výhľady na Malé Karpaty a južnú časť Záhorskej nížiny.
Ak ako o každom hrade aj o Pajštúnskom koluje povesť o žobráčkinej kliatbe:
Hradný pán, ktorý mal za manželku síce krásnu, avšak krutú ženu, začal túžiť po dieťati. To malo naplniť ich spoločnú lásku, avšak snaha bola neúspešná. Za všetkým bolo jednoduché, o to však účinnejšie prekliatie hradnej pani.
Keď jedného dňa vychádzal hradný pán s manželkou zo svojho sídla, pri bráne zazreli žobráčku. Nebola tam však sama. Boli pri nej jej dve detičky, dvojičky. Prosili iba o kúsok chleba, keďže hlad im zvieral žalúdky. Hradná pani ju však vysmiala a vyhnala. Žobráčka však stihla vyrieknúť kliatbu, z ktorej mrazí. Pani im zaželala až sedem detí, ktoré ju však mali aspoň 16 rokov trápiť. Do roka sa tak aj stalo. Jedného dňa začal ozývať nárek siedmych synov, ktoré hradná pani porodila. Boli to chlapci, ktorí však boli trochu zvláštni.
Ktovie prečo sa ich hradná pani chcela zbaviť, no využiť na túto ohavnosť rozhodla pomoc slúžky. Slúžka však nedokázala chlapcov skántriť a o všetkom povedala hradnému pánovi. Ten ich dal odvliecť do susedného hradu, kde ich mali vychovávať vybraní poddaní. Svoju ženu však priveľmi miloval, a tak ju nedokázal vyhnať preč a ani sa jej zveriť s tým, že vlastné deti zachránil. Keď ubehlo 16 rokov, všetkých sedem synov hradný pán dovliekol na svoj hrad.
V tom momente by sa hradnej pani krvi nedorezal. Srdce jej bilo tak silno, až jej išlo vyskočiť z hrude. Z chlapcov vyrástli krásni junáci a ona sa ďalšie roky začala trápiť výčitkami, že premárnila ich detstvo. Naplnila sa tak kliatba žobráčky.
Moja cesta z hradu pokračuje ďalej, ale o tom nabudúce.
