Krátkou túrou za poznaním histórie je aj hrad Hričov, nad Hričovským Podhradím, v okrese Žilina, v severovýchodnej časti Súľovských vrchov. Prvý krát som navštívila tento hrad ešte v roku 2013, odvtedy niekoľko krát a zrejme nie naposledy.
https://blog.sme.sk/simunekova/cestovanie/po-hradoch-1-hricovsky-hrad
Pre krátkosť trasy sa mi to zdalo dobrým miestom na krátky výlet s deťmi.
Červená turistická trasa sa začína v obci a je dlhá len niečo cez 1,5 kilometra. Je súbežná s náučným chodníkom, náučný kde na jednotlivých zastaveniach sú popisy majiteľov hradu Hričov.
Nad obcou prechádzame stromoradím na lúku pod hradom Hričov. Od okraja lúky pokračujeme strmším chodníkom lesom.
Od prístrešku vedie z červenej turistickej trasy odbočka k hradu.
Hrad Hričov má bohatú históriu, prvá písomná zmienka o ňom je z roku 1208, keď bol majetkom nitrianskeho biskupstva. Hrad a Hričovské panstvo vlastnilo viac majiteľov, ako magister Toluš, Mikuláš, vnuk prepošta zo župy Fejér, župan Biter. Medzi najznámejších vlastníkov patril Matúš Čák Trenčiansky a ďalší. Medzi posledných vlastníkov patrila vdova po palatínovi Alžbeta Coborová, ktorá obývala svoju Bytčiansku rezidenciu a hrad postupne chátral.
Od roku 2010 pôsobí na hrade Združenia priateľov Hričovského hradu. V roku 2012 sa začalo s konzervačnými a archeologickými prácami.
Výhľady z hradu Hričov.
Ako snáď o každom hrade, aj o hrade sa traduje povesť:
Na Hričove vládla starnúca vdova, už určite zmierená s tým, že dožije bez väčších škrupúľ. Netušila však, že pán susednej Lietavy, František Thurzo, dostal slinu na Hričovské panstvo. Často osamelú vdovu navštevoval. Nedalo mu snáď ani veľkú námahu presvedčiť citlivú šľachtičnú o svojej vrúcnej náklonnosti. Veď chudinka žila isto s pocitom, že jej odchádza posledný kočiar. V poslednej chvíli však vzala rozum do hrsti a namiesto svadby, ktorú si tak prialo jej srdce, ponúkla Thurzovi adoptívne materstvo s dedičným právom. Aký však bol pre ňu šok, keď jej novopečený vyrastený synáčik dosiahol svoj cieľ a uvrhol ju úbohú do temnej kobky na Hričovskom hrade.
Nejaký čas žil Thurzo spokojne vo svojom novom sídle. Jedného pochmúrneho večera zaklopal na dvere hradu starý mních a žiadal o vypočutie. Mrzutý pán ho nechal vyhodiť. Mních vyšplhal na skalisko pred hrad a začal vykrikovať "Boh vidí zlo, ktoré činíš! Boh ťa potrestá!" Thurzo vyrušený s kľudného popíjania nechal starého mnícha uväzniť. Kým však dopil ďalšiu čašu vína, stál mních opäť na skale a kričal "Boh vidí! Boh ťa potrestá!" To všetko sa opakovalo niekoľkokrát, ale mních sa vždy vrátil a zo skaly napomínal krutého majiteľa hradu.
Za svitania sa pološialený Thurzo prebral, a na skalisku stál skamenený mních, ktorý akoby stále volal "Boh ťa vidí!" Thurzo nechal skalu rozbiť, ale ráno bol kamenný mních opäť na svojom mieste. Hnaný neznesiteľnými výčitkami, dal prepustiť hradnú pani. Neskoro. Sotva uzrela svetlo slobody, vydýchla naposledy. Od tej chvíle sa ujali vlády na hrade duchovia a svojou tajomnou mocou vypudili všetko živé. Len na skalisku stojí stále kamenný mních a uprene hľadí k hradu.
Návštevu hradu Hričov však s menšími deťmi neodporúčam, je potrebná nadmierna opatrnosť na okrajoch skaly a tiež sú tu miesta, kde je možnosť vystúpať len na skobách.
