Aj na tomto hrade som už bola viac krát, dúfajúc, že snáď raz aj tento hrad sa dočká obnovy, ale nie je to tak a za pár rokov bude už patriť medzi zaniknuté hrady.
Z mesta Stupava vedie na hrad modré turistické značenie, od smerovníka Stupava horáreň, žlto označený turistický chodník.
Zastávka autobusu je neďaleko centra mesta, pri kostole sv. Štefana, z roku 1763-67. Pred kostolom sa nachádza pamätník padlých v 1. svetovej vojne.


Modro označený turistický chodník vedie popri múre barokového kaštieľa, ktorý sa v súčasnom období využíva ako Dom sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. Chodník pokračuje zámockým parkom, cez ktorý tečie Stupavský potok. Park je využívaný ako oddychová zóna a tiež na rekreačné účely.



Gaštanovou alejou sa dostávam na koniec parku, k smerovníku, odkiaľ pokračujem už žltým turistickým značením. Okrajom Stupavy je výstavba rodinných domov až po okraj lesa.



Lesné chodníky v Malých Karpatoch sú nenáročné, s miernym stúpaním. Prichádzam na hranicu Prírodnej rezervácie pod Pajštúnom, ktorá sa rozprestiera v južnej časti pajštúnskeho hradného kopca.


Chodník sa z lesnej cesty odkláňa a miernym stúpaním sa blížim k hradu. Tu však vidím vychodený chodník na opačnú stranu tak som sa rozhodla preskúmať kde vedie.


Chodník ma doviedol ku skalám, k výbežku hradného kopca s výhľadmi.




Vraciam sa na pôvodnú trasu a prichádzam k hradnému múru. Nachádzajú sa tu informačné tabule o hrade a jeho histórii.

Prečítala som si viac materiálov o hrade Pajštún, niektoré boli dosť rozporuplné. Isté je, že patril do línie pohraničných hradov, ktoré chránili severozápadnú hranicu Uhorska. Vznikol na križovatke viacerých obchodných ciest, v druhej polovici 13. storočia. Patril grófom zo Svätého Jura a Pezinka, neskôr Seredyovcom a Salmovcom, Pálfyovcom a Károliovcom.
V 18. storočí hrad vyhorel, čiastočne bol opravený, dielo skazy dokončili napoleonské vojská ktoré hrad v roku 1809 demolovali. Odvtedy ho demolujú len poveternostné podmienky, ktoré pomaličky, počas rokov dokončujú dielo skazy.
Ešte pred vstupom do hradu ma upútali Pajštúnske maskaróny, ktoré mali svojimi úškľabkami odstrašovať nevítaných návštevníkov hradu.
Na murive sa ich zachovalo šesť a jeden leží pod hradbami.


Zákutia hradu Pajštún.









Výhľady z hradu.





Povesť o Pajštúne.
Hovorí o starom pánovi hradu jeho krutej manželke. Pán túžil po dieťati, potomkovi, lenže manželka bola prekliata matkou dvojičiek, žobráčkou. Tá sa s deťmi postavila pred hrad a žobrala o kúsok chleba. Pani ju však hanebne vysmiala. Žobráčka ju prekliata a kliatba, aby mala sedem detí, pre ktoré sa bude trápiť dvakrát osem rokov. Do roka sa kliatba naplnila a manželka porodila pánovi siedmych synov, za ktorých sa však hanbila. Svojej slúžke prikázala, aby šiestich synov zahubila v lese. Slúžka s dobrým srdcom však tento skutok nevykonala a všetko prezradila svojmu pánovi. Ten svojich šiestich synov odviedol na susedný hrad, kde ich vychovávalo služobníctvo. Keď synovia mali šestnásť rokov, pán usporiadal oslavu a priviedol ich ukázať svojej manželke, ktorej takmer srdce puklo. Napokon v cnosti vychovala všetkých svojich siedmych synov a trápila sa dlhých šestnásť rokov, čím sa naplnila druhá časť kliatby. Od tej doby žili všetci ako jedna rodina.