K takýmto miestam patria aj Súľovské skaly, teda hrad a turistické chodníky na okolí.
Prvá moja etapa vždy vedie na Súľovský hrad. Z parkoviska pod hradom vedie k nemu aj zelená turistická značka, práve túto som si zvolila.
Kto by očakával že je to prechádzková trasa tak bude sklamaný. Všade prítomné korene stromov a miestami značné prevýšenie dajú mierne zabrať.
Odmenou sú však výhľady ktoré tento chodník poskytuje.
Gotické brána, hádam niet návštevníka ktorý by ju nezvečnil. Dosahuje výšku cca 13 metrov a je najväčšou skalnou bránou Súľovských skál.
Cestou k hradu sa mi ešte naskytli ďalšie výhľady. Dedinka Jablonové s kameňolomom.
Prírodná rezervácia Súľovské skaly je posiata zaujímavými skalnými útvarmi, okrem tradičných veží, homôľ, ihiel a brán tu možno obdivovať i útvary pripomínajúce postavy či zvieratá, fantázii sa medze nekladú.
Krátky rebrík a prichádzam k ruinám hradu.
Z hradu zostali len nepatrné pozostatky.
Hrad vznikol v prvej tretine 15. storočia s cieľom ochrany neďalekej cesty. Spomína sa pomerne neskoro, až v roku 1470, keď kráľ Matej Korvín dovoľuje, aby sa z hrádku Roháč stal hrad. Z uvedeného vyplýva, že už pred rokom 1470 bolo na tomto mieste opevnené miesto, ktoré slúžilo k pozorovaniu a stráženiu okolia. Prvá prestavba sa dokončila práve v spomínanom roku 1470 a mohli ju ovplyvňovať talianski stavitelia.
Hrad vznikol v prvej polovici 15. storočia. V roku 1470 sa dokončila prvá prestavba a kráľ Matej Korvín dovoľuje aby sa z hrádku nazývaného Roháč stal hrad.
V roku 1550 bol zničený požiarom, dočkal sa však opravy v pôvodnom rozsahu, pretože terén nedovoľoval hrad rozširovať a budovať prístavby. Neskoršie opravy a úpravy sa uskutočnili za Kataríny Bošániovej, avšak v roku 1703 vyjadruje Žigmund Sirmiensis-Súľovský rozhorčenie nad stavom budov hradu.
Ešte v roku 1730 sa na hrade zdržiavalo vojsko a hrad ako tak plnil funkciu. Nutná oprava hradu sa kvôli nezhodám členov rodu Sirmiensis nekonala, snáď aj preto, že obývali pohodlné kaštiele v obci.
Hrad prestal byť strážený v roku 1780 a viac sa oň nikto nestaral. Zemetrasenie v roku 1858 (súpis pamiatok uvádza nesprávne 1763) objekt ťažko poškodilo, odvtedy už nebol opravený a postupne chátral. Medzitým ešte hrad vyhorel a dnes z neho zostali len fragmenty muriva nalepené na skalách.
Hrad bol postavený medzi troma mohutnými skalnými útvarmi. Na ruine možno ešte rozoznať, ako sa základy hradného objektu prispôsobovali terénu. Hradný areál sa skladal z horného a dolného hradu. /zdroj Wikipédia/
Obyvatelia hradu zrejme netrpeli obezitou, nakoľko prístup k vrchnému hradu je cez úzku štrbinu a malý otvor v skale.
Výhľady z vrchného hradu.
Obec Súľov Hradná.
Ďalšia časť pozostatkov hradu.
Našla som rôzne povesti o Súľovskom hrade, posledná známa povesť najnovšia znie nasledovne:
Povesť nám približuje životné osudy strážcov Súľovského hradu, ktorí boli zároveň i hájnikmi v čase, keď už hrad nebol obývaný. Bratia Samuel a Florián vychádzali spolu veľmi dobre v súkromí i v práci, len ich ženy Milica a Beta boli veľmi hašterivé a neznášanlivé. Popri práci sa bratia venovali i svojmu koníčku sokoliarstvu.
Raz na zvláštnom správaní sokola vybadali, že sa stalo niečo nedobré. Po dlhom hľadaní svojich žien našli neďaleko hradu len mladšiu Milenu, Floriánovu ženu, mŕtvu s hlavou vyvrátenou k Šarkanej diere. Beta bola stále nezvestná, čo len potvrdzovalo ich obavy, že práve ona spôsobila smrť Mileny.
V čase výročia Mileninej smrti sa počas noci ozýval nárek a kvílenie zdivočenej ženy. Spočiatku sa bratia snažili podľa zvuku bolestného hlasu hľadať nešťastnicu, no bez úspechu. Po čase pre pokoj duše opustili hrad i títo jeho poslední obyvatelia.
Aj ja odchádzam z hradu pozrieť si ďalšie krásy tejto nádhernej krajiny.
