K hradu sa dostaneme krátkou mierne stúpajúcou trasou z obce Vršatské Podhradie. Už cestou nás očaria výhľady na impozantné bralá a okolie.
Od smerovky k hradu vedie krátky úsek lesom.
Stačí vystúpiť na Vršatské bralá a hneď pochopíte, prečo si stavitelia vybrali práve toto miesto. Skalnatý vrchol vo výške približne 805 metrov poskytoval hradu prirodzenú ochranu a zároveň umožňoval strážiť široké územie. Hrad bol vybudovaný v 13. storočí ako súčasť sústavy strážnych hradov, ktoré zabezpečovali severozápadné hranice Uhorska.
No príbeh Vršatca sa začal písať oveľa skôr, než sa na skalách objavili prvé hradné múry. Vršatské bralá boli osídlené už v dobe bronzovej, keď tu žili ľudia lužickej a neskôr púchovskej kultúry. V 9. až 10. storočí tu zanechali svoje stopy aj slovanské kmene. Po stáročia tak tieto skaly pozorovali ľudí, ktorí prichádzali, odchádzali, bojovali o svoje územie a budovali si tu svoje sídla.
V 13. storočí sa Vršatec stal súčasťou rozsiahleho panstva Matúša Čáka Trenčianskeho. Mocný uhorský šľachtic a vojvodca bol vo svojej dobe pánom veľkej časti dnešného západného a stredného Slovenska. Na vrchole svojej moci ovládal približne 50 až 60 hradov a získal si príznačnú prezývku. pán Váhu a Tatier. Jeho rozsiahle panstvo sa rozpadlo až po jeho smrti v roku 1321.
Vršatec však na svoju najväčšiu slávu ešte len čakal. Hrad postupne menil majiteľov a dostal sa do rúk významných šľachtických rodov i kráľovskej rodiny. Medzi jeho neskorších majiteľov patrili Ctibor zo Ctiboríc, kráľovná Barbora a jej dcéra Alžbeta, ale aj predstavitelia drobnej šľachty. V 15. storočí prešiel hrad rekonštrukciou a jeho múry opäť získali svoju silu.
Dejiny však neboli k Vršatcu vždy milosrdné. V roku 1680 hrad vypálilo cisárske vojsko. Poškodené sídlo sa podarilo obnoviť, no jeho osud spečatil ďalší požiar. V roku 1707 hrad vyhorel a odvtedy už nikdy nezískal svoju pôvodnú podobu. Z mohutného sídla, ktoré kedysi dominovalo celému okoliu, zostali postupne iba ruiny.
Poslednými šľachtickými majiteľmi vršatského panstva boli Königseggovci, ktorí ho vlastnili a spravovali až do roku 1917. Ani oni však nebývali priamo na hrade. Ich sídlom bol kaštieľ v neďalekom Pruskom.
Dnes už návštevníka na Vršatci nevítajú vysoké hradné veže ani strážcovia pri bráne. Napriek tomu má toto miesto svoje neopakovateľné čaro. Medzi zvyškami múrov, skalami a lesmi možno ľahko popustiť uzdu fantázii a predstaviť si, ako tu kedysi vyzeral život.
Zákutia hradu Vršatec a výhľady z hradu.
Z pôvodného hradu sa dodnes zachovalo niekoľko obvodových múrov dolného hradu a len malé zvyšky horného hradu. Pre porovnanie teoretická rekonštrukcia hradu zo 17. storočia podľa Petra Guteka
O to cennejšie sú snahy o jeho záchranu aspoň podľa možností. Od roku 2019 sa obnove a záchrane hradu Vršatec venuje občianske združenie History Slovakia.
Vršatec však nie je iba miestom kamennej histórie. Už stáročia sa s ním spája aj príbeh, ktorý prežil v ľudovej tradícii. Povesť rozpráva o bohatom zemepánovi Tihamérovi, jeho deťoch Belkovi a Ilke a o levovi, ktorý sa z klietky dostal na slobodu. Podľa legendy práve on napokon našiel úkryt v skalách Vršatca.
A možno práve preto sa pri pohľade na strmé vršatské bralá oplatí na chvíľu zastaviť. Za tichom lesa, skalami a ruinami sa totiž ukrýva príbeh, v ktorom sa skutočné dejiny miešajú s dávnou legendou.
Povesť o hrade Vršatec
Za vlády uhorského kráľa Ondreja II. žil v Pruskom veľmi bohatý zemepán Tihamér so svojou manželkou Elvírou. Mali dve deti, syna Belka a dcéru Ilku.
Okolo ich krásneho kaštieľa sa rozprestierala veľká záhrada. V nej mali vo veľkej klietke leva, ktorý bol uviazaný na reťazi.
Keď sa kráľ Ondrej II. vydal na výpravu do Svätej zeme, Tihamér sa k nemu pridal. Keďže sa však dlho nevracal domov, jeho manželka si myslela, že zahynul. Od veľkého žiaľu zomrela. Ich deti tak zostali sirotami a istý čas sa o ne staral správca kaštieľa – kastelán.
Keď sa Tihamér dozvedel o smutnej udalosti, dlho premýšľal, čo s deťmi urobí. Napokon sa rozhodol požiadať svojho dobrého priateľa Marka z Dubrovníka, aby si deti vzal k sebe a vychovával ich dovtedy, kým sa zo Svätej zeme nevráti.
Tihamér však svoje deti už nikdy neuvidel, pretože padol na bojisku. Marko sa o siroty staral ešte krátky čas. Keď sa dozvedel o smrti svojho priateľa, pri jednej zo svojich obchodných ciest vzal deti so sebou. Zaviedol ich do Pruského a odovzdal ich Kolomanovi Elödfymu, ktorý bol blízkym príbuzným ich nebohého otca.
Elödfyho manželka sa však k deťom správala veľmi zle. Bola k nim krutá a týrala ich. Chcela, aby čo najskôr zomreli, a tak sa mohla ľahšie zmocniť ich majetku.
Napokon dostala diabolský nápad. Vybrala sa ku klietke, v ktorej bol lev uviazaný, a uvoľnila jeho reťaz. Myslela si, že keď deti pôjdu na prechádzku do záhrady a zastavia sa pri klietke, lev sa na ne vrhne a roztrhá ich.
Na druhý deň sa išla pozrieť, čo sa stalo, pretože sa chcela na vlastné oči presvedčiť, či jej plán vyšiel. Keď sa však priblížila ku klietke, čakalo ju veľké prekvapenie. Lev na ňu skočil a pravdepodobne by ju roztrhal, keby ju jej manžel nebol zachránil a šípom leva nezranil.
Zranený lev utiekol do hôr a dlhý čas ohrozoval celé okolie. Nakoniec si našiel úkryt v dutine strmej skaly na Vršatci.
Na tejto skale neskôr Belko postavil nedobytný hrad. Podľa príbehu dostal hrad svoje pomenovanie Oroszlánkö, čo znamená „Levia skala“. Belko na hrade žil po celý svoj život. Zomrel vo vysokom veku ako trenčiansky župan.
