Prázdne cesty lákajú k rýchlej jazde, ale práve vypustené koníky si nenechám ujsť a na chvíľu zastavujem.
Je to krásny pohľad na cválajúce stádo aj keď táto skorá hodina nie je naklonená kvalitnej fotografii. Toto miesto som prechádzala už viackrát, väčšinou sa pokojne pásli za ohradou, tento krát som stihla aj to ich ranné radostné cválanie za slobodou. Ešte odfotím pár slnečníc ktorým nikdy neviem odolať
Ale už zastavujem len vo východiskovom bode vo Vršatskom Podhradí. Všade ticho, domáci ešte zrejme spia víta ma len psí brechot, ruším svojim príchodom ich pokoj.
Vršatské Podhradie je obec ktorá leží v Bielych Karpatoch na upätí Vršatských bradiel. V jeho katastri sa nachádza Vršatecký hrad z polovice 13 storočia. Dnes sú tu už len ruiny hradu a bude to moja prvá zastávka.
Cestou k hradu ešte pohľad do údolia na spiacu dedinku
A už len smerom hore k hradu po kľukatej skalnatej ceste.
Vršatecký hrad
Patrí k hradom stredného Považia. Strmým bralom chránený hradný kopec bol osídlený už v dobe bronzovej. Po zriadení uhorského štátu tu postavili strážnu vežu s malým vojenským táborom, spomínaným r.1244. Chránil severné hranice a kontroloval dôležitý priesmyk na Moravu.
V 14.storočí tu už bol kamenný hrad, ktorý s výnimkou husitského obdobia v 15.storočí i naďalej podliehal kráľovi. Neobyčajne členitý terén zapríčinil rozloženie objektu do dvoch výškových úrovní. Najvyššie položená štvorboká veža zabezpečovala výhľad do širokého okolia.
Až v 16. storočí počas opevňovania bol vybudovaný renesančný palác s okrúhlou baštou v dolnej časti hradu.
Od 15. storočia ho vlastnila rodina Vršatských. Výslovne vojenská pevnosť dostáva pomaly aj obytný charakter.
Počas búrlivého roku 1707 hrad obsadili povstalecké vojská. Keď v nasledujúcom roku boli donútené odovzdať Vršatec cisárskym, náhodný výbuch zničil veľkú časť budov. Zvyšok potom demolovali na panovníkov rozkaz. /Wikipédia/
Blížiac sa k hradným múrom som zachytila také pre mňa dosť zvláštne zvuky, zastavila som sa na chvíľu a premýšľala, či to bol dobrý nápad ísť sama takto zavčasu ráno na opustené miesta, ale zvedavosť mi nedala a pokračovala som ďalej,
Zvuky naberali na intenzite ale aj na pravidelnosti, identifikovala som ich ako pochrapkávanie z útrob hradu. Neskôr sa mi to aj potvrdilo, priamo na chodníčku medzi hradnými ruinami stáli dva stany. Spiacich som nerušila, ešte som urobila pár fotografií a ako som ticho prišla, tak som aj ticho odišla
Moja cesta viedla ďalej popri hotely Vršatec po žltej turistickej značke cez sedlo Chmelová až do dedinky Červený Kameň.
Prechádzajúc čerešňovým sadom medzi vysokou žihľavou som si neodpustila odfotiť ani pár lúčnych kvetín.
Ďalej už moja trasa viedla cez lesný porast.
Keď som vyšla z lesa, predo mnou bola rozkvitnutá lúka a výhľady do okolia.
V pravo vyčnievajú vápencové útvary – Babky.
Krížom cez lúku a poľnú cestu sa dostávam k slabo tečúcemu prameňu, potom schádzam na asfaltovú cestu smerom do dedinky Červený Kameň.
Nad obcou sa týči skalný útvar Červená skala.
Pohľad na kostol z 18. storočia, práve bola omša, zopár domácich sedelo aj na lavičkách pred kostolom.
Z dediny sa vraciam sa modrou turistickou značkou po asfaltovej ceste do Vršatského Podhradia.
Po príjemnom lesnom chládku už ma len čaká rozpálená cesta cez sedlo pod Chotúčom ale o to s krajšími výhľadmi.
Pohľad späť.
Z diaľky už vidieť hradné bralo.
Neklamný znak, že sa blíži koniec túry, na dohľad je Vršatské Podhradie.
Celou trasou som nestretla nikoho, až cestou späť pár mladých malo zrejme oddychovku na lúke. Dedina sa už zobudila, inak v miestnej krčme mali výbornú kofolu :).
Bola to nenáročná túra, preto som ju ešte spojila s ďalšími aktivitami, ale o tom zas popíšem neskôr.
