Hoci je Vyšehrad ľahko dostupný, atraktívny, turistický cieľ, na jeho vrchol nechodia davy turistov.
Na jeho vrchol sa môžeme dostať z rôznych strán. Z obce Solka zeleným turistickým značením, je to najdlhšia trasa, kratšia, zeleno značená, je z obce Jasenovo a najkratšia je červeno značená turistická trasa zo sedla pod Vyšehradom.
Vyšehrad je chránenou prírodnou rezerváciou vyhlásenou v roku 1973 so 4. stupňom ochrany. Toto územie pokrýva vrcholovú časť Vyšehradu a veľkú časť západného úpätia s rozlohou 48,65 ha. Predmetom je ochrana vápencového masívu vrchu Vyšehrad s lesostepnou vegetáciou a zriedkavými druhmi hmyzu.
Zo sedla pod Vyšehradom vedie poľná cesta smerujúca k ranču Lola. Majitelia podnikajú v agroturistike, majú tu rôzne zvieratá, ale hlavne koníky, ktoré spásávajú okolité lúky. Z pastvín sú pekné výhľady na okolité kopce. Celkom k ranču však červené turistické značenie nevedie, chodník pokračuje mierne vľavo.
Výhľady z pastvín
Pastviny sú zabezpečené elektrickými ohradníkmi. Tu som si už nebola celkom na istom. Či je to pôvodná turistická trasa, alebo je preložená kvôli ohradeným pastvinám. Smerovník Pod Vyšehradom tu sa spája zeleno označený chodník vedúci z Jasenova s červeno označeným. Pochopila som to tak, že mám pokračovať popri ohradníku smerom nahor. Chyba, až cestou z vrcholu som prišla na to, že značený chodník pokračoval cez ohradenú lúku. Tento bod je naozaj zavádzajúci, ešte že nie sú v ohrade plemenné býky, to by boli iní rýchlonohí turisti.
Neznačenou cestou pod Vyšehradské bralá.
Skalné bralo Vyšehradu, zachádzka nebola tiež na škodu, zas som videla niečo iné ako tradičnou trasou, až na to že som si trasu na vrchol predĺžila.
Z lúky nasledoval krátky, strmší výstup na bralnatý vrchol.
Vrcholové bralá a výhľady na Veľkú Fatru. Vidno aj Tlstú, Ostrú, časti Turca a Ponitria.
Vrcholový dvojkríž už na Vyšehrade nestojí, aj obnovený skončil tak ako jeho predchodca, odpílený a zhodený zo skaly.
Kedysi na Vyšehrade stálo hradisko, uskutočnili sa tu archeologické výskumy ktoré potvrdzujú osídlenie tohto územia už od mladšej doby kamennej. Hradisko vzniká koncom doby bronzovej. Neskoršie osídlenie v mladšej dobe železnej na tomto území už bolo výraznejšie. Najvýznamnejšiu úlohu zohralo ako výšinné hradisko vo veľkomoravskom období, kedy bolo regionálnym centrom. V rannom stredoveku sa prebudovalo na drevený hrad, ktorý patril rodu Diviackych.
Popis hradiska na informačnej tabuli už nie je veľmi čitateľný, tak ho prepisujem
Starobylé hradisko Vyšehrad stálo na rozhraní Turca a Hornej Nitry. Areál s rozlohou 455 árov bol ťažko dostupný vďaka terénu a opevneniu. Členil sa na štyri časti. Najväčší rozkvet zaznamenalo počas Veľkej Moravy./9. storočie/ jeho úlohou bol dohľad nad obchodnou cestou smerujúcou z Poľska cez Turiec a ďalej na juh. Dodnes je tu voľným okom viditeľné usporiadanie dvorcov a systému obranných priekop.
Cestou dolu z vrcholu by som mala prechádzať práve týmito štyrmi časťami hradiska, náletové dreviny však urobili svoje, ťažko posúdiť, kde sa presne ktorá časť hradiska začala, či končila.
Z vyššej polohy je výhľad na agrofarmu a pasúce sa koníky, tiež je to výhľad na Strážovské vrchy a Kľak..
Ako snáď o každom hrade, aj o hrade Vyšehrad kolujú povesti. Jeden z nich je o chudobných manželoch a o poklade na Vyšehrade:
"Stalo sa, že v jednej dedinke žili dvaja chudobní manželia. Veľkú biedu treli, a preto túžili po lepšom živote. Tu sa dopočuli o pokladoch vyšehradských, teraz v siedmom roku otvoriť sa majúcich. Muž vybral sa na Veľký piatok ku skale.
Vtedy mala sa skala na poklady otvoriť. Čakal, ale márne čakal, lebo skala sa neotvárala. Sklamaný pobral sa domov, ale, rátajúc na šťastlivejší čas, vybral sa na Štedrý večer. Keď ta došiel, skala bola otvorená a v nej ležali nepriehľadné kopy zlata a striebra. Skočil dnu, bral-bral do vriec, koľko len mohol, ba nevedel ani, z ktorej kopy má brať. Utekal za pokladmi až na koniec jaskyne, vtom sa skala zatvorila a milý chlapík ostal dnu.
Tam ho potom zakliati ľudia kolísali v železnom belčove za celých sedem rokov, kým sa skala opäť neotvorila. Jeho žena nevedela, kam sa podel jej muž. Tušila však, že je zavretý v skale, teda trpezlivo čakala sedem rokov a potom zobrala vrecia a utekala ku vyšehradskej skale. Skutočne, za hodinu skala sa otvorila. Skočila dnu a hneď od kraja zhŕňala poklady do vreca a ihneď i vynášala von. Za dve vrecia peňazí si nazhŕňala a konečne vychytila i chudáka muža zo železného belčova, zarastaného už celkom machom, a vyskočila s ním von. Radovala sa, lebo mala i zlato i muža."
Ja som sa síce na Vyšehrad nevybrala za pokladom, ani muža obrasteného machom nepotrebujem, ja som si bola popozerať krásu okolitej prírody, pripomenúť si históriu tohto miesta čo sa mi aj podarilo.
