Naozaj sa stromy nedotýkajú korunami, každý z nich má svoj vlastný priestor.
Kmeň ako keby nepatril k tejto korune, alebo opačne?
Držia sa silno, ako keby zaťatými pazúrmi, aby vietor nemal šancu.
Skala o ktorú sa možno oprieť, niekedy však strom aj tú skalu rozruší.
Môžeme sa hrať aj na skrývačku.
Z tohto by mohol byť obrovský prak.
Všetky navôkol sú rovné, ale my sme výnimočné.
Na dvoch nohách sa istejšie stojí.
Že by aj stromy mali akné?
Už v rozvinutejšom štádiu...
Tento strom má zrejme starosti, kôru mraští.
Si unavená? Sadni si na konár a bude ti dobre...
Taká stromopusa.
Strašidielka.
Čím bližšie som však k vrcholu Vtáčnika, tým viac je tých vykrútených, zdeformovaných stromov, tu je výnimočný rovný strom, možno ho tu ani niet.
Bučiny tu nadobúdajú charakter listnatej kosodreviny, podpísal sa na ne vplyv extrémnych klimatických podmienok.
A čo ešte zvláštne som videla? Zrejme ďateľ sa pomýlil a miesto toho aby ďobal do stromu, tak sa snažil zobákom kameň rozbiť, alebo si zobák brúsil. Na kvalitnejšiu fotografiu ma však do svojej blízkosti nepustil...
