Nie vždy však tá snaha prináša aj úžitok, práve potomok ktorý mal rovnú vydláždenú cestičku, vplyvom okolia, možno aj vlastným vzdorom nám chce ukázať, že pôjde tou svojou kľukatou, hrboľatou cestou a náš zámer, snaha, sa rúca ako domček z karát.
Kde sa stala chyba? Nie všetko čo z pocitu rodičovskej lásky robíme je celkom správne. Niekedy je potrebné nechať pár tých kamienkov, nech sa dieťa potkne, nech sa naučí, že si má cestou dávať pozor. Nech má ponaučenie do ďalšieho života.
Nie som ani proti pomoci, podaniu pomocnej ruky, ale keď ju budeme podávať nekonečne, nikdy sa nenaučí stáť na vlastných nohách. Nenaučí sa samostatnosti, zodpovednosti za seba a za svoje činy. Vždy bude očakávať tú pomocnú ruku, ktorá všetko vyrieši, všetko zariadi.
Ale my tu nebudeme večne, nebudeme mať tie prostriedky, tú silu, byť nekonečným oporným bodom. Čo potom? Ako sa naše dieťa postará o seba? O svoju rodinu? Naučme ich skôr vybojovať si svoje miesto na zemi, zodpovednosti za svoje konanie a činy, stáť na vlastných nohách.
Nie je lepšieho pocitu rodiča, keď vidí to, že to jeho dieťa je životaschopné, vie si poradiť aj v ťažkých časoch, nechajme ich a na nich nech sa to naučia.
Ale keď je najhoršie, keď potrebuje radu alebo pomoc, nevie ako ďalej, až vtedy pomôžme, nech má pocit, že v tej najkrajnejšej situácii sme tu vždy pre nich.
Nechajme ich žiť vlastný život, podľa ich predstáv, to je to najviac čo rodič svojmu dieťaťu môže dať.
Aj ja si občas položím otázku, kde sa stala chyba? Prečo sa stalo to čo sa stalo? Čo som urobila zle? Dieťa však neformuje len rodič, je aj pod vplyvom prostredia v ktorom žije. Vplyv okolia, kamarátov, školy, televízie, internetu a rôznych iných faktorov. Je to na ňom, čo si vyberie, ktorým smer si zvolí a ja len dúfam, že to bude ten, ktorý mu neublíži, smer kde bude šťastný a spokojný... Urobila som to, čo som mohla a považovala za správne.
