Mám svoje miesta, kde občas chodím, hlavne keď počasie nepraje iným aktivitám. Je to také kratšia prechádzka, vyvetranie hlavy určitý spôsob vlastnej psychohygieny. Okolitý svet, problémy a starosti prestanú existovať, aj keď sú to tie isté miesta vždy tam objavím niečo iné nové, krásne.
Bolo po daždi tak som sa zamerala na „plačúce“ listy. Premýšľala som nad podobnosťou kolobehu prírody a života človeka. Pri tej prechádzke som si tak spomenula na báseň Miroslava Válka: „Jesenná láska“, Text tejto básne naspieval Miro Žbirka je to jedna z mojich obľúbených piesní. Tak si dovolím k mojim fotografiam použiť jeho text.
Láska je strašne bohatá
Láska tá všetko sľúbi
no ten, čo ľúbil, sklamal sa
a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých, smutných, letných dní
na staré lístie padá
poznala príliš neskoro
ako ho mala rada.
Tak každoročne v jeseni
svetlá sa stratia z duše
a človek, koník túlavý od srdca
k srdcu kluše
A pre každé chce zomierať, žiť nechce
pre nijaké, chcel by mať jedno pre seba,
je mu to jedno, aké.
Len srdce, možno obrázok
a možno tôňu iba
No pred cieľom sa zastaví
komu zas srdce chýba?
Zo všetkých mojich obrázkov
mámivý ošiaľ stúpa
bola to láska, sklamanie
Aj láska bola hlúpa.
Láska je strašne bohatá
Láska tá všetko sľúbi
no ten, čo ľúbil, sklamal sa
a ten, čo sklamal, ľúbi
Prach dlhých, smutných, letných dní
na staré lístie padá
poznala príliš neskoro
ako ho mala rada.
Poznala príliš neskoro
ako ho mala rada
Text: Miroslav Válek Jesenná láska
