Dnes síce ráno bolo slnečno a pekne, ale okolo obeda sa trocha zatiahlo, tak som občas pozrela cez okno, dúfajúc, že moju malú odmenu nepokazí počasie.
Vyšlo to, aj keď nebolo ideálne, ale čas na prechádzku ako stvorený. Vybrala som sa na mne známe miesto, nie je to ďaleko, a lesom vedie cesta, čo je v prípade keď je mokro ideálne. Toto moje miestečko sa zrejme zapáčilo už nielen mne, na parkovisku na kraji lesa boli ďalšie autá. Ale nikoho som nestretla, z cestičky som odbočila a prechádzala som lesom. Muchotrávky ktoré v tejto časti rástli už tam neboli, bol hrubší koberec lístia, ktoré šuchotalo pod mojimi nohami. Ešte stále však na stromoch niečo málo zostalo, keď zafúkal vietor, tak padali ďalšie.
Už to dlho nepotrvá, tie farby sa zmenia na jednoliatu hrdzavú, vietor poodfukuje aj tie najstatočnejšie. Je neskorá jeseň, už môžeme očakávať len mrazy a sneh. Na tieto miesta chodím pravidelne na Nový rok. Vtedy som tu väčšinou sama, ľudia dospávajú Silvestra, keď je všetko navôkol pokryté snehovou perinou, robím prvé stopy na cestičke.
Odfotila som pár posledných hríbikov, farebné lístie, stromy navôkol, odtiaľto nie sú žiadne výhľady do okolia, ale vraciam sa na tieto miesta rada. Je tu taký pokoj a pohoda, nikam sa neponáhľam, jedine čím som limitovaná je západ slnka.
Keď som už mierila späť na cestičku, tak na počudovanie som začala nachádzať suchohríby, krásne zdravé. Zrejme sa tá hora chcela so mnou rozlúčiť a potešiť. Už slnko presvitalo medzi stromami na červeno, neklamný znak, že zapadalo. Ešte pár fotiek na rozlúčku a odchádzam domov, odnášam si z toho lesa so sebou ten pokoj a pohodu ktorá tu vládne a zrejme aj posledné hríby v tomto roku.
Môj dnešný úlovok.
