Už som mala vlasy zafarbené, keď vstúpila do kaderníctva babička s doprovodom. Zrejme mala opatrovateľku. Mohla mať už snáď aj okolo deväťdesiatky, útla, chudá, pohybovala sa pomaličky.
Kaderníčka babku zmyla a robila jej trvalú. Kedysi to bolo vo veľkej móde, všetky sme chodili nabrčkavené, či mladá, či staršia, rovnaká frizúra. Teraz mi to už pripadá smiešne, už by som si to nikdy na vlasy nedala, ale vtedy som chcela tiež kráčať s módou.
Babička tichúčko sedela pri umývacom boxe, poslúchajúc príkazy kaderníčky, za podpory doprovodu si sadla na kreslo. Vôbec nekomunikovala, bola vyplašená, zrejme už dlhšie obdobie nechodieva medzi ľudí, alebo z nich má strach.
Čakajúc na ďalší kadernícky postup som tak premýšľala, ako rýchlo ten život utečie. Aj ona určite pred pár rokmi bola krásna, aj keď jej staroba poznačila tvár, ešte stále má také nádherné oči. Určite obiehala okolo všetkých a teraz je odkázaná na to, aby s ňou niekto išiel, aby ju držal pod pazuchou, viedol. Je to taký smutný pohľad a človek si tak uvedomuje, že síl bude mať tiež tými rokmi menej, zrejme aj tej duševnej sviežosti. Aj tak má táto babička vlastne šťastie, keď potrebuje pomoc, tak jej má kto pomôcť, aj keď len opatrovateľka. Zrejme sa aj stará o seba, alebo jej blízky sa starajú, aby mala všetko čo potrebuje a hoci aj s tou trvalou, nech je aj upravená.
Poznám aj inú babičku. Tiež bola v minulosti veselá, usmiata, chodila upravená. Teraz keď ju vidím a porovnávam je mi z nej do plaču. Opustená, šaty ktoré si už veľa pamätajú, vlasy čo roky nevideli kaderníka. Roky a hlavne samota, urobili svoje. V minulosti by sa rozdala, pomáhala kde sa dalo. A teraz keď by už ona potrebovala pomoc? Nemá kto. Osudy sú rôzne. Pri tomto ma napadá rozprávka o troch grošoch, ale ten druhý, požičaný, sa však v tomto prípade nevracia späť.
