Raz do roka som s nimi týždeň, keď ich majiteľka je preč, za povinnosťami. Inak sa poznáme už roky, vlastne slečnu L poznám od malička. Aj my sme dávnejšie mali doma zvieratká, keď boli deti menšie. Škrečky, andulky, papagáje, mačku, psa i akvarijné rybky. Tie asi najdlhšie vydržali v našej domácnosti. Bolo s nimi dosť zážitkov aj veselých aj tých smutnejších keď odišli od nás buď prirodzenou cestou, alebo museli odísť, lebo som nezvládala starostlivosť o ne.
Zvieratko to je záväzok, určitým spôsobom človeka aj obmedzuje, ale na druhej strane hlavne psíky, dávajú človeku veľa tej nezištnej lásky, a ako keby vycítili duševný stav človeka, vedia sa pritúliť i rozveseliť. I napriek týmto pozitívam ja doma nemôžem mať zvieratko, u mňa by trpelo, moje cesty sú dosť nevyspytateľné a akékoľvek zvieratko nemôže zostať na niekoľko dní samé.
Ale vrátim sa k dvojici L a P.
L je veľmi prítulná, zrejme je to ešte vekom, aj hravá sučka. P je už skôr nedôverčivý a zmeny mu spôsobujú aj problém, dlhšie mu trvá, pokiaľ sa prispôsobí. Kým u L smútok za svojou paňou trval asi tak hodinku, pán P celý deň ma z diaľky obchádzal zamračený, dokonca ani na večer nezmäkol.
Ranný obrad nastáva medzi šiestou a pol siedmou, tak som si natiahla hodiny na pol šiestu, veď čo keď ma nezobudia a potom budem umývať kalúže? Na počudovanie dlho spali, skoro do siedmej, tak som len po tichúčky počúvala ich chrapot. Prvé keď sa zobudia, je to nástup k miskám. Majú rôznu stravu vzhľadom k veku, ako aj k zdravotnému stavu. Na počudovanie slečna L vždy počká pokiaľ pán P zje svoju dávku a potom si obzerá jeho misku, či náhodou niečo nezostalo.
Po raňajkách sa ide von, aby naplnili, či lepšie napísané vyplnili svoje potreby. Kým slečna ide automaticky, pán premýšľa. Nechce sa mu do rannej rosy, ešte by si namočil nohy. Takže nastupujem ja a milý P chceš, nechceš, musíš von. Majú ale tú výhodu, že bývajú v rodinnom dome, takže ten výbeh majú skoro stále. Potom nasleduje taká ďalšia ich siesta, dospávanie.
Občas ich musím nechať aj samých a ísť po povinnostiach, keď sa vrátim, vždy dostanú odmenu vo forme tyčinky, slečna ma celý čas čaká v okne. Obed je v rovnakom zložení ako raňajky a poobede keď je pekne, tak sme vonku na záhrade, slečna L s radosťou pán P dobrovoľne nasilu.
Príchodom večera sú obaja taký prítuľnejší, usadia sa vedľa mňa a podriemkávajú. Slečna L je značne žiarlivá a keď pohladím P, v tom momente je pri mne, aj ja chcem.
Zo začiatku som si nevedela predstaviť spať na posteli so psíkmi, ale presvedčili ma, že to inak nebude. Keď som ich zložila desať krát tak sa toľko krát vrátili späť na posteľ. Pán P pri nohy a slečna L za chrbát. Keď som nechcela prebdieť noc vyhadzovaním tejto dvojky z postele, tak som sa s tým zmierila.
Pán P mi bol za môj ústupok natoľko vďačný, že mi olizoval päty, čo ma privádzalo do smiechu. Je zaujímavé na nich pozorova,ť že zo dňa na deň sme lepší team, keď jem jablko tak ho zjeme pol na pol. Horšie je však keď sa chcem ja najesť a oni tak pozerajú na mňa, že mi jedlo ani nejde dolu krkom, vtedy musia byť buď vonku, alebo zavreté, no inak sa nedá.
Sú ako malé deti, vyžadujú pozornosť, včera som sa prichytila pri tom, že sa s nimi aj tak rozprávam. Piekla som jablkový koláč a oni vďačne asistovali, hlavne keď raz za čas dostali aj kúsok jablka.
Dnes teda možno za hodinku dve už pôjdem domov, teraz tu sedím a píšem. Pán P pochrapkáva pod stolíkom, slečna L leží pri mne a je nám všetkým fajn.
Určite by som psíka doporučila hlavne osamelým dôchodcom, aj keď je človek sám, nikdy vlastne s nimi sám nie je.
