Občas to na mňa príde, komu som čo urobila, prečo práve ja? Ako to však príde, tak postupne aj odíde... Stačí si dať jeden deň reset, nechať starosti bokom, doma, za zavretými dverami a vypadnúť.
Po návrate sú už menšie, neživila som ich pesimistickými myšlienkami, chradnú a nakoniec sa stratia, zas je svet gombička.
Za čas, pokiaľ sa zas tá gombička neuvoľní, neodtrhne ... Večná sínusoida, raz si hore a inokedy zas dolu, aby si mohla znovu vystúpiť na vrchol, krok po kroku...
Tie kroky sú čím ďalej namáhavejšie , ten vrchol je kdesi v nedohľadne, ale najpodstatnejšie je jedno, nezostať na tom dne.
Tam sa síce dobre „bahní“ v sebaľútosti, sú ľudia, ktorým sa odtiaľ ani nechce vystúpať a svoj pesimizmus, ublíženosť, prenášajú do svojho okolia. Určite ste už stretli takých ľudí. V ich blízkosti sa človek necíti dobre.
Sú ľudia, ktorí majú ďaleko väčšie problémy, zdravotné ale aj iné, sršia však optimizmom, očakávajú svetlú budúcnosť a veria jej. Vždy si pomyslím pri tých mojich čiernejších dňoch práve na nich a poviem si, keď nejde o život tak ide o...
Ktovie aká budem ja, keď o ten život pôjde, to sa nedá predpokladať, to musí človek zažiť...
Ale čo viem určite, nechcem byť tou, ktorá rozsieva okolo seba pesimizmus.
Takže ideme radšej k optimizmu aj keď navôkol zúri korona, dúfam že sa mňa, moju rodinu a priateľov nedotkne. Nie som hazardér, snažím sa dodržať pokyny, či sú správne? To nevie na istotu myslím nikto. Skúška, omyl, skúška... Optimisticky verím, že raz sa to musí skončiť, alebo sa s tým naučíme žiť.
Takže zas, „step by step“ .... smer je jasný, s námahou ale hore....
