Na sociálnych sieťach sa pohybujem veľmi dlho. Ešte keď najmladší syn odišiel za prácou do Anglicka tak mi vytvoril konto na pokeci, že si tam budeme vzájomne písať.
Aj ja som prešla za toto obdobie rôznou, z terajšieho pohľadu naivitou. Myslela som si, že tak ako ja úprimne a pravdivo napíšem, tak isto sa chová aj druhá strana. Postupne však som sa naučila odlišovať zrno od pliev a vyselektovala som svoj okruh priateľov.
Nemyslím tým priateľov len virtuálnych ale aj skutočných, reálnych, ktorých by som asi v bežnom živote nikdy nestretla.
Prežívame spolu naše radosti i starosti, niekedy je to len cez písmenká, či telefón, alebo aj pri občasných stretnutiach.
Nie všetci čo som ich mala v priateľoch, mi zostali. Niekto odišiel samovoľne, ozvú sa len občas, dvaja mi odišli navždy, niektorých som opustila ja. Zrejme nebolo to puto také veľké, aby sme si vzájomne chýbali, alebo sme si už nemali čo vzájomne dať, čo si povedať.
To zdravé jadro mojich internetových priateľstiev však zostalo a ja dúfam a verím, že to už tak zostane.
Tu by som použila slová z piesne v interpretácii Petra Rezka:
Přátelství, to je někdy víc než láska,
je to víra v to, že ruka svírá
pevně jinou dlaň...
Přátelství, to je plachá něžná kráska,
která mává na toho co dává
víc než citů daň....
Pre mňa práve tieto priateľstvá veľmi veľa znamenajú, držia ma nad vodou. Dúfam a verím, že to zdravé jadro pri mne a so mnou už zostane, v dobrom, aj v tom zlom. Ja s vami áno.
Přátelství, to jsou slova, která platí,
stejně v tónech písní, jako v dešti střel...
Přátelství je ozvěnou co vrátí
tvoje touhy, sny a přání,
vyznání a pousmání,
to je přátelství,
pravé přátelství.....
Ďakujem priatelia že ste.....
