Pri vyslovení pojmu umelá inteligencia sa mi niekedy vynoria spomienky na sci-fi filmy z 80. a 90. rokov, ako aj na podobné predstavy z vedecko-fantastických románov. Rovnako by sme však mohli hovoriť o mobiloch, internete či dronoch, ktoré boli kedysi tiež len smelou víziou budúcnosti. Aj keď je technický pokrok do istej miery predvídateľný, tie dávnejšie vízie stále zostávajú pozoruhodné, svoje by o tom určite vedeli povedať napríklad nadšenci diel Julesa Verna.
Aký vývoj však môžeme v tejto oblasti očakávať dnes? Hrozí nám scenár ako z filmu Ja, robot z roku 2004, ktorý vznikol na motívy poviedok Isaaca Asimova? Okrem rozmachu digitálnej AI už v súčasnosti v niektorých armádach či dokonca v uliciach vídať fyzických spoločníkov. Stanú sa raz dobrými aj zlými, tak ako postavy z komiksu Kamko a Kamka? Tu mi nedalo nenačrieť do spomienok zo začiatku 80. rokov, keď som tento príbeh čítaval na zadnej strane časopisu Kamarát. Hoci vizuál súčasných strojov skôr zodpovedá tým, ktoré vyšli spod režisérskej taktovky Alexa Proyasa v spomínanej snímke, tá paralela sa natíska. Poďme sa preto pozrieť na to, čo predchádzalo moderným modelom AI, ktoré svetová verejnosť bežne používa, ako aj na samotný pokrok vo vývoji dnešných humanoidov.
Ako sa zrodila myšlienka mysliacich strojov
Hoci sa nám dnes zdá, že umelá inteligencia a robotika idú ruka v ruke, pôvodne išlo o dve odlišné vedecké cesty. Samotné slovo robot dal svetu v roku 1920 český spisovateľ Karel Čapek v hre R.U.R. V praxi sa však robotika začala rozvíjať v priemysle, keď v roku 1961 nastúpil v automobilke General Motors prvý priemyselný robot Unimate. Vykonával ťažkú a monotónnu prácu pri odlievaní kovov, no vôbec nepremýšľal a len presne opakoval naprogramované pohyby. Na druhej strane stála počítačová veda. Britský matematik Alan Turing už v roku 1950 položil slávnu otázku, či dokážu stroje myslieť, a navrhol takzvaný Turingov test. Za oficiálny zrod umelej inteligencie ako vedného odboru sa však považuje leto roku 1956, keď informatik John McCarthy zorganizoval konferenciu na Dartmouth College v USA a prvýkrát použil pojem umelá inteligencia. Nasledovali desaťročia striedania veľkého optimizmu a takzvaných zím umelej inteligencie, keď výpočtový výkon počítačov nestačil na ambiciózne plány vedcov. Zlom nastal až v posledných rokoch vďaka obrovskému nárastu výpočtového výkonu, dostupnosti dát a rozvoju hlbokých neurónových sietí.
Súčasnosť
Dnes sme svedkami toho, ako sa tieto dve línie spájajú do jedného celku. V digitálnom svete bežne komunikujeme s veľkými jazykovými a multimodálnymi modelmi, ako sú GPT, Claude či Gemini. Tieto systémy už dokážu písať súvislé texty, programovať, analyzovať zložité dáta, generovať obraz či video a uvažovať v logických krokoch. Ešte fascinujúcejší je však prechod tejto inteligencie do fyzického sveta. Moderní humanoidní roboti už dávno nie sú nemotornými strojmi, ktoré ledva udržia rovnováhu. Spoločnosť Boston Dynamics nahradila svoj legendárny hydraulický model Atlas plne elektrickou verziou s mimoriadnou ohybnosťou. Tesla testuje vo svojich továrňach humanoida Optimus, ktorý dokáže triediť batériové články a manipulovať s krehkými predmetmi. Robot Figure 02 zase využíval modely od OpenAI, neskôr prešiel na vlastný interný systém, vďaka čomu rozumie hovorenému slovu, vidí svoje okolie a dokáže sa učiť z chýb v reálnom čase. Okrem priemyslu a logistiky sa autonómne stroje a robotické psy čoraz častejšie nasadzujú aj v záchranných zložkách či v armáde.
Medzi nadšením a obavami, čo hovoria autority?
S rastúcimi schopnosťami strojov však silnejú aj obavy. V spomínanom filme Ja, robot zanechá tvorca robotov doktor Alfred Lanning holografický odkaz, v ktorom predpovedá vývoj umelej inteligencie mrazivými slovami: „Jedného dňa budú mať tajomstvá. Jedného dňa budú mať sny.“ Vo filme tým narážal na moment, keď sa stroje vymknú striktným pravidlám a začnú konať na základe vlastnej logiky a vedomia. Hoci dnešná umelá inteligencia nemá ľudské vedomie ani skutočné sny, pred stratou kontroly varujú aj tie najväčšie vedecké kapacity súčasnosti. Slávny teoretický fyzik Stephen Hawking už v roku 2014 pre stanicu BBC vyhlásil, že rozvoj plnohodnotnej umelej inteligencie by mohol znamenať koniec ľudskej rasy. Podľa neho by sa totiž stroje dokázali samy zdokonaľovať tempom, ktorému by človek časom nedokázal konkurovať. Podobné obavy otvorene vyjadruje aj britsko-kanadský vedec Geoffrey Hinton, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku a jeden z priekopníkov neurónových sietí, prezývaný aj krstný otec AI. V roku 2023 opustil spoločnosť Google, aby mohol slobodne hovoriť o rizikách technológie, ktorú pomáhal vytvoriť. Hinton upozorňuje, že vytvárame nový druh inteligencie, ktorý si môže z nami zadaných úloh odvodiť vlastné podciele, napríklad snahu získať väčšiu kontrolu. Ako sám varoval, ak sa tieto systémy nechajú uniesť snahou získať viac moci, máme vážny problém.
Dve strany mince
Pohľad na budúcnosť týchto technológií preto rozdeľuje odbornú aj laickú verejnosť na dva tábory a oba majú v rukách pádne argumenty. Zástancovia ďalšieho rozvoja poukazujú predovšetkým na obrovský prínos vo vede a medicíne. Umelá inteligencia dokáže za pár dní analyzovať štruktúry bielkovín alebo navrhovať nové lieky, čo by ľudským tímom trvalo desaťročia, a už dnes pomáha pri včasnej diagnostike rakoviny či zriedkavých ochorení. Humanoidné roboty navyše môžu prevziať nebezpečnú, vyčerpávajúcu alebo monotónnu prácu v baniach, pri chemických haváriách a za výrobnými pásmi. V krajinách, ktoré čelia starnutiu populácie a nedostatku pracovnej sily, dokážu stroje výrazne pomôcť v logistike, poľnohospodárstve aj pri starostlivosti o seniorov. Na druhej strane stoja skeptici a kritici, ktorí upozorňujú na odvrátenú tvár tohto pokroku. Najčastejšou obavou je masívna strata pracovných miest, pričom automatizácia dnes neohrozuje len manuálne profesie, ale aj programátorov, právnikov, grafikov, prekladateľov či pracovníkov zákazníckej podpory. Ešte vážnejším rizikom je zneužitie technológií na šírenie cielených dezinformácií, sofistikované podvody či vývoj autonómnych zbraňových systémov, ktoré dokážu vyberať ciele bez ľudského zásahu. Nad všetkým pritom visí filozofická aj bezpečnostná otázka, či dokážeme udržať ciele strojov na uzde aj vtedy, ak jedného dňa dosiahnu úroveň všeobecnej umelej inteligencie a prekonajú človeka vo všetkých oblastiach.
Ja, robot?
Keď sa obzriem späť na stránky časopisu Kamarát zo začiatku 80. rokov, kde sa odohrávali dobrodružstvá z komiksu Kamko a Kamka, napadá mi, ako sa čoraz rýchlejšie posúva hranica medzi fantáziou a realitou. To, čo bolo kedysi len kresleným príbehom alebo nedávno filmovým trikom Alexa Proyasa, dnes stojí vo výrobných halách a učí sa chápať náš svet. Našťastie nám nehrozí okamžitá vzbura strojov podľa hollywoodskeho scenára. Skutočná výzva je oveľa nenápadnejšia, no o to dôležitejšia. Doktor Lanning vo filme Ja, robot predpovedal strojom tajomstvá a sny, no v reálnom svete je vývoj robotizácie v rukách a zámeroch nás, ľudí. Technológia sama osebe nie je dobrá ani zlá, je len zrkadlom svojich tvorcov.
