Rozprávačka Munrová je suverénna realistka, vyzná sa v živote a v ľuďoch, vie že najzaujímavejšie príbehy sa rodia v šedej realite, ktorú len-kde tu prebleskne udalosť, ktorá ten šedý prúd vyvedie z koryta a zavedie ho do nového, nie nevyhnutne farebnejšieho. A niekedy ani to nie. Niekedy tá udalosť vystačí len na spomienku a aj tá po čase vybledne a zošedne. Aj Munrovej život, odhliadnuc od úspechov na literárnej scéne, sa zdá byť taký - bežný. Reálny, popretkávaný drámami i úspechmi, ktoré človeka síce poznačia, ale nezmenia. Vyrastala na chovnej farme pre strieborné líšky, v detstve opatrovala chorú matku, porodila štyri deti, dvakrát sa vydala, raz rozviedla, prišla o dcéru, ovdovela. Jej životný príbeh na románový trhák nevydá. Na dobrú, najlepšie retrospektívne prerozprávanú, poviedku však áno.
Napriek tomu, že mnoho Munrovej poviedok sa odohráva v jej domovine v kanadskom Ontáriu, našla som v nich veľa známych - príbuzných, priateľov a kolegov, susedov, dedinských charakterov či mestečiek na Slovensku alebo hocikde inde. Osudy mladých dievčat, osamelých žien či nepochopených manželiek sú tuším univerzálne.
Dobre, tak nie všetky. Koľkí z nás navštevovali vo väzení manžela, ktorý zavraždil spoločné deti? A koľkí z nás by vedeli, o čom sa s ním majú vlastne rozprávať? (Dimenzie)
Ale ten pocit, keď odídeš z na štúdium do veľkého mesta a zrazu si tam sama a akási iná ako ostatní a pripravená dôverovať prvej priateľke, ktorá sa objaví, ten poznáme skoro všetci. (Hrebeň Wenlocku) Alebo ten, keď sa nám odcudzí vlastné dieťa. (Hlboké diery) Alebo keď nás manžel opustí pre inú - škaredšiu, nevzdelanejšiu a ešte aj potetovanú. (Poviedky)
Ani situácia, keď dokážeme uprostred zimy rozoznať podľa kôry všetky stromy v domácich lesoch a pritom netušíme, čo sa odohráva v mysli a srdci manžela či manželky, mnohým (bohužiaľ) nie je cudzia. (Stromy sa dajú ľubovoľne zameniť za futbalové tímy, jogínske polohy, historické osobnosti...) (Drevo)
Témou a historickým biografickým pozadím sa z Munrovho repertoáru vymyká poviedka Priveľké šťastie (Too Much Happiness), v ktorej zobrazuje život geniálnej ruskej matematičky Sofie Kowalewskej. Aj tá však v duchu Munrovej vlastnému ľahkému cynizmu zomrie práve vo chvíli, keď má konečne všetko - uznanie v matematickom svete, dieťa, vplyvných a zaujímavých priateľov, zásnuby s milovaným mužom.
Som rada, že tohto roku sa Nobelovka ušla Alice Munrovej. Zapáčil sa mi jej triezvy, neprezdobený rozprávačský štýl, jej zmysel pre zapletanie a postupné rozpletanie udalostí v čase, zobrazovanie postáv so všetkými chybami a nedostatkami, ľahký cynizmus i pozornosť, ktorú svojím postavám a ich konaniu venuje.
A už viem, čo si darujem na Vianoce. Ďalšiu z jej poviedkových zbierok. Budem si tie príbehy pekne dávkovať, iba jednu na večer, aby bolo o čom rozmýšľať.
Pani Munrovej želám, nech jej to ďalej dobre píše. Tam, v Kanade, kde dávajú (strieborné) líšky dobrú noc.
