Putovanie Ibn Fattúmu sa číta ľahko ako Rozprávky z tisíc a jednej noci. Niektoré odseky a úvahy si musíte prečítať dvakrát, niektoré otázky hlavného hrdiu si musíte prečítať nahlas. A kto chce a má práve chuť, môže sa nad nimi trochu zamyslieť. Kto nie, číta príbeh o putovaní hlavného hrdinu púšťou a bájnymi krajinami ďalej.
Trochu hlbšie, pod nánosmi púštneho piesku, sa skrýva filozofická reflexia o islamských hodnotách a usporiadaní arabského sveta. A aj toho nášho. O uctievaní božstiev a vodcov. O slepej poslušnosti absurným systémom, o mieste jednostlivca v nich.
Napriek tomu, že autor je verným moslimom, nevyhne sa jemnej kritike. Napríklad o postavení ženy v arabských krajinách. Hlavný hrdina pri svojich potulkách zažije všeličo, najviac ho však prekvapí, keď v jednej moslimskej rodine uvidí ženy sedieť za stolom spolu s mužmi, otvorene a bez pokory s nimi diskutovať, polemizovať a vyjadrovať svoj názor.
Nagíb Mahfúz získal Nobelovu cenu v roku 1988 ako prvý arabský autor vôbec. Za to, že formoval arabské rozprávačské umenie, ktoré sa dokáže prihovoriť ľuďom na celom svete. Islamskí fundamentalisti, ktorých Mahfúz celý život kritizoval, to považovali za urážku ich viery a vypísali odmenu za Mahfúsovu hlavu. Bol na neho spáchaný atentát, podarilo sa mu však prežiť.
Ktovie, či by si Nobelova komisia dovolila udeliť mu Nobelovu cenu aj dnes. Ja by som mu ju dala. Za to, že nám približuje svet obyčajných, neradikálnych moslimov. Takých ako je môj kolega zo školy Gökhan, Šerife z hotela, či Naza z obchodu. Všetko sú tu normálni, dobrí ľudia. Takí ako my.
Koniec novely o hľadaní krajiny dokonalosti ostáva otvorený. Tak, ako koniec príbehov o rozdieloch medzi moslimami a ostatným svetom.
