Veď kto by odoprel starej dáme malú láskavosť? Kvety som dopolievala, suché listy vyhodila, vyprázdnila som poštovú schránku a vyprášila rohožku, kým teta konečne vyliezla. Namiesto očakávaného pocitu fyzickej úľavy som v jej očiach zbadala nefalšované pohoršenie. A pani hneď dala svojim emóciám voľný priechod, že vraj: "Kto to kedy videl, mať knižnicu na záchode?! A ešte k tomu poéziu! Aj Rilkeho, chudáka, rovno vedľa rezervnej rolky toaletného papiera!"
Verte mi, dávam dobrý pozor, aby som mala jeden-dva kotúčiky v zásobe poruke. V Rilkeho záujme. Aj v Peterajovom.
Áno, priznávam, poéziu čítam väčšinou v onej miestnôstke. A nech mi pani I.W., R.M.Rilke aj Sapfó odpustia, nezdá sa mi to dehonestujúce. Práve naopak, je tam pekne, čisto a hlavne ticho. Máme veľké šťastie, že máme na záchode okno; iba maličké, široké akurát tak, aby sa naň zvonku zmestila truhlička s muškátmi. Zvnútra je podokenica vyložená mozaikovými obkladačkami a široká tak, aby sa na ňu zmestili básničkové knižky bežného formátu: celkom na kraji, na čestnom mieste sú zbierky od Rúfusa, vedľa neho Portugalské sonety, Prévert, Peteraj, Ábelová, Miloslav Bartos... Celkom vzadu, pri hygienických potrebách a čistiacich prostriedkoch, býva Ščipačov. Poradie kníh nie je náhodné.
Je to taký môj malý rituál: uprostred dňa, keď malé dieťa veselo vyhadzuje ponožky zo zásuviek a veľké kreslí Boeing 737, na chvíľu odbehnem, zavriem dvere, vyklopím to okienko s muškátmi a vytiahnem trebárs Modlitbičky, otvorím ich len tak, náhodne, trebárs na strane 30, je tam básnička Deti a dúha a čítam: "Čo ste to vymysleli, detičky? Veď je to divukrásne! Čo skrýva v sebe duša maličkých, že múdry iba žasne?"
Alebo večer, keď sú všetky obchody zatvorené a môj muž sa zabudol zastaviť po chlieb, ale nezabudol sa zastaviť u svojich rodičov na kafčo, šup do miestnôstky s červeno-zelenými mozaikami, vytiahnem Browningovú, prvý sonet: "-Smrť, vykríkla som plná vzdoru, nahlas. - Nie smrť, som láska, - vraví na to on."
A keď prší a Schwarzwald sa mi zdá byť ešte černejší ako zvyčajne, šup na záchod, zapálim sviečku na umývadle, siahnem doprostred poličky-podokeničky a vytiahnem knižku od nášho dedinského básnika Ruda Pažítku a tam: "Celý deň sa potulovať po betliarskom parku, po kolená v opadanom lístí, s lávkou neprevravieť, a ak, tak len múdro ..."
Chápete? Čítať poéziu na záchode je rovnako dôstojné a napĺňajúce, ako čítať ju v hojdacej stoličke v nejakom záhradnom zátiší. Lebo keď to na človeka príde, tá poetická závislosť, je dobré, mať obľúbenú duševnú potravu po ruke a za dverami, ktoré sa dajú zatvoriť.
Aby ste rozumeli, teta I.W., nečítam básne s holým zadkom, a ani si z hygienických dôvodov na toaletu nenosím pohár vína, ja si tam len občas zájdem, aby som si pripomenula, že: "Narodila som sa celkom nahá, žijem ako som sa narodila, narodila som sa celkom malá a prirýchlo veľkou sa stala ..." (Prévert).
Tuším to na mňa zasa ide, Bežím ....
