Pred piatimi rokmi vzbudzovali naše prechádzky s dieťaťom vo vaku (klokanke) nevídanú pozornosť. Susedia a turisti v našej konzervatívnej dedine nakúkali na mohu hruď s úprimnými obavami o náško syna. Pýtali sa, či vie dýchať, či mu nie je príliš teplo alebo príliš zima, či mu prúdi krv v nohách. Jedna pani sa nás dokonca sústrastne pýtala, či nemáme (na) kočík.
Za tie roky pribudlo v dedine detí aj kengurích mám. Ak sa ešte niekto prizastaví, či pozastaví, zaujímajú ho skôr technické veci ako napríklad výstuž toho" ruksaka" na chrbte, či originálny vzor látky. Zdá sa, že kengurie mamy sa integrovali.
Keď sa nám mal narodiť prvý syn, výberu pomôcky na nosenie sme venovali rovnako veľa pozornosti ako výberu kočíka. A dobre sme urobili! Pred narodením a po ňom zažil náš veľkáč kopu stresu. Ľakal sa, strhával sa zo spánku, plakal. Naša skvelá, tak trochu ezotericky šľahnutá babica nám dala radu na nezaplatenie: Na telo! Kašľať na príručky, vziať si dieťa do postele a na ruky. A tak sme ho nosili hore-dolu. Po dome, po meste, po horách a dolinách. A vyrástol z neho vyrovaný, sebavedomý škôlkar.
Druhé dieťa sme nosiť nemuseli. Bolo od začiatku pokojné a spokojné. Ale chceli sme. Nosíme ju, pretože to má množstvo výhod:
- dieťa sa v blízkosti rodičov cíti bezpečne a isto. Tlkot srdca, známa vôňa a dych rodičov ho upokojuje
- moderné klokanky a vaky na nosenie sú uspôsobené tak, aby v nich malo dieťa ortopedicky prospešne rozkročené nožičky
- aj spiace dieťa sa dá pohodlne vybrať a preložiť do postele
- na rozdiel od kočíka je vak za dve sekundy v aute, dá sa s ním vojsť do každého obchodu a verejného dopravného prostriedku
- s vakom môžu mamičky športovať - s dieťaťom na bruchu sa dá robiť napríklad nordic walking, s dieťaťom na chrbte turistika
- keď mamičku prepadne neodolateľná túžba svoje dieťa vybozkávať a ovoňať mu vlásky, nič je v tom nebráni :)
No dobre, som teda mama nosnica. Nevadí mi to, chrbát ma nebolí a vlastne tak trošku tajne dúfam, že naša malá sa bude chcieť nechať nosiť ešte aspoň rok.
