Život bol k nášmu starkému štedrý, vymeral mu deväťdesiat štyri rokov, jeden mesiac a tri dni. Toľko sa dožívajú aj zdravé divé jablone a občas aj záhradné, ak majú štastie na dobrých, láskavých záhradníkov. Náš starký takým bol. On bol tým mužom, ktorý sadil stromy. Pestoval semenáče, vykopával plánky v dávno zabudnutých záhradách, rezal prútky a štepil nové odrody. Odkedy si pamätám, nosil vo vrecku biely štepársky nožík so zakrivenou čepeľou. Voňal voskom, sušenými "štiapankami", jablkovou štrúdľou a sem-tam aj domácou jablkovicou.
Starký zomrel tak, ako žil, pokojne, dôstojne, potichu. Zanechal nám spomienky, pokoj v duši a jabloňový sad za domom. Tuším každý strom je v ňom iný, dlhé roky experimentoval s odrodami. Vždy, ked na trh prišla nová, musel ju mať a otestovať, či sa hodí do gemerského počasia, do nášho trochu vlhkého sadu s nie veľmi úrodnou, mazľavou hnedozemou. Skúšal, ako dlho vydržia jabĺčka v komore za domom, a či sa nové odrody spoza oceána, napríklad taká Granny Smith, hodia k starousadlíčkam zo záhrady - ku Koženej renete, Ontáriu či Sklovkám.
Niektorí ľudia akoby v rade na talenty stáli vždy vpredu. Aj náš starký bol taký - okrem daru načúvať jabloniam, mal aj hudobné nadanie, výtvarný a literárny talent a rozumel číslam. Maľoval krásne obrazy, oleje na plátne, s motívmi svojej rodnej dediny, rozkvitnutých chotárov, brezových hájov. Vnúčatá sa mu rozliezli po svete, no každé má doma kúsok starkého - jeden či dva obrazy. Starkého synovia sú z celkom inej fajty - v detstve vyčachrovali klavír za vzduchovky a bolo po rodinných koncertoch. No teraz, po päťdesiatich rokoch, oprášili pravnučky prastarkého husličky a prebudili ich k novému životu. Všetky pravnúčatá krásne kreslia, vnučka Lucia má to, čomu sa vraví zelené srdce, Andrejka rozumie číslam, Ďurko stromom. Podedili sme jeho talenty a náklonnosti. Každý má kúsok, nik nemá všetko, no nik neobišiel naprázdno.
Všetci máme spomienky.
Starký sa nám, vnúčatám, veľa venoval. Chodil s nami do lesa hľadať plánky a úrodnú zem pod jablone, hrabanku. Celé dni nás moril diktátmi a úlohami z počtov. Kým starká pri sporáku obrala stovky palaciniek a nôtila si pritom slovenské ľudovky, starký pustil na gramofóne Mariu Callasovú. Okenné tabule v celej dedine drnčali, tetušky v šurcoch vybiehali pred bránku počúvať, čo bude hlásiť dedinský rozhlas. Nehlásili nič, to sa len starký na plné pecky hlásil k svojej láske k opere.
Keď zomrel, pustili sme si s deťmi Callasovej Ave Mariu. A potom Dvorského, Dominga a Turecký pochod. Aj Modrú ružu. A Krútňavu.
Keď som písala knihu, veľa som sa rozpávala so starkým. O jabloniach a jablkách, o živote za vojny, keď mali v dome nemeckého vojaka Williho Opela, o tom, ako dedinčania cepmi a vidlami vyhnali úplatného učiteľa a ako jednej zimy vymrzli všetky jablone.
Mal deväťdesiat dva rokov, keď mi napísal zoznam jablčných odrôd s časovými obdobiami, v ktorých sa pestovali. Je veľmi užitočný pre moju prácu. A veľmi vzácny pre mňa a pre moje deti. Sú to naše korene na papieri, naše spomienky na starkého sediaceho za vrchstolom, v zelenej miske nakrájané "jebúšká", jasnomodré oči sústredené na písmenká...
Náš starký zomrel. Odišiel do jabloňového sadu kdesi hore, nad oblakmi, nad trápením a ďaleho od bolesti. A my sme zdedili jeho bohatstvo. Dvaja synovia, šesť vnúčat a šesť pravnúčat si spravodlivo podelilo spomienky, dobré rady, pocit, že naše korene sú hlboké, stabilné a zdravé.
Keď zarodia jablone, starký ich bude oberať s nami.
