Písmo sa vytráca z nášho každodenného života. Vraj deti píšu škaredo preto, že doma nikdy nikoho nevideli písať perom. Alebo len zriedka, nanajvýš nejaké nudné veci ako nákupné zoznamy a telefónne čísla. Ale aj na to už existujú aplikácie.
Niektoré školy v Nemecku sa už rozlúčili s klasickým písaným písmom a vyučujú iba takzvané Základné písmo, Grudschrift, ktoré zvládnu aj deti s nedostatočne vyvinutou motorikou. A tých je stále viac. Základná škola, na ktorú chodí môj syn, ešte nie taká pokroková, vyučuje sa na nej takzvané zjednodušené východiskové písmo (vereinfachte Ausgangsschrift), Pre mňa osobne ani ryba, ani rak. Zdá sa mi škaredé, kostrbaté a určite nie jednoduchšie ako naše písané písmo, ktoré sa (zatiaľ) učia slovenskí školáci. Ale nič sa nedá robiť, deti sa ho musia naučiť, aby sa aspoň podpísať vedeli. Hej, hej, ja viem, že existujú programy a aplikácie pre elektronické podpisy, sama ich v práci využívam. Môj syn o nich našťastie ešte netuší a tak poctivo deň čo deň zapĺňa svetlomodré linajky atramentovými slučkami, oblúčikmi a machuľami. Nechce sa mu rovnako, ako sa na základke nechelo mne, ale naučí sa to, lebo musí, lebo bez písaného písma to zatiaľ (a našťastie) ešte nejde.
Teraz schválne, vy ešte píšete rukou? A koľko? A čo?
Aj ja som bola pobúrená výsledkami štúdie, ktoré minulý týždeň prebehli médiami, o tom, že písané písmo sa pomaly vytráca z bežného života a o niekoľko desiatok rokov ho už nikto nebude používať a iba najväčší machri ho ešte budú vedieť čítať. A potom som sa zamyslela a porozmýšľala, koľko toho ešte píšem rukou. Výsledok? Málo:
občas nákupný zoznam a občas odkaz pre muža, aby išiel natankovať alebo kúpiť chlieb
namiesto listov píšem maily, fakt neviem, kedy som napísala naozajstný krasopisný papierový list:
namiesto pohľadníc posielam whatsappky a mmsky
ak si chcem odpísať nejaký super zdravý recept z časopisu, tak si ho odfotím do mobilu
v práci si poznámky k telefonátom píšem rovno do počítača, občas nejaké to kľúčové slovo načmáram na lepiaci papierik
tak raz za týždeň vložím deťom do krabičky s desiatou nejaký milý odkaz - dve-tri slová v srdiečku, písané tým najkrajším materinským krasopisom
poznámky k pripravovaným knihám skutočne píšem ručne, na kadejaké papieriky, odtrhnuté rožky z novín, účtenky a medzi čiary života a osudu na dlani. Ukladám ich do šuflíka a raz za čas ich vytriedim a prepíšem do počítača. Polovicu vyhodím, lebo tie narýchlo a neraz aj potme načmárané výplody po sebe nedokážem čítať :)
termíny si už nezapisujem do kalendára v kuchyni, ale do elektronického diára v mobile, ktorý je spojený s počítačmi
denník som si nikdy nepísala, zato si vediem blog :)
už mi nič nenapadá, ale snáď sem-tam ešte niečo načmáram, hoci o krasopise sa v mojom prípade naozaj nedá hovoriť
Ale viete čo? Milujem čítať ručne napísané texty; majú v sebe čosi úprimné a nefalšované, nezameniteľné. A v dobe elektronizácie sú čoraz vzácnejšie.
Neviem, či si moje deti budú po skončení strednej školy ručne písať poznámky k učivu a životu, ale dúfam, že aj o dvadsať rokov svojej mame sem-tam strčia do vrecka lístok s kostrbatým srdiečkom a krasopisným vyznaním.
