Doobeda sme mali naplánované dokončenie prehliadky Louvre, a tak sme si už tretí krát vystáli rad na bezpečnostnú prehliadku. Francúzske sochy 17. a 18. storočia sa takmer rovnali kalokagatickej kráse antiky, a veľmi príjemne nás prekvapila detailnosť malých sôch z alabastru. Do časti obrazov sme sa ako tak preplazili, a keďže sa jednalo o obrazy realistického štýlu s biblickými námetmi ktoré nás nezaujali, prezreli sme si ich len zbežne. V každom prípade sme sa dopracovali do časti, kde je vystavená Mona Líza. Znechutení návalom turistov sme debatovali o tom, prečo je práve tento obraz taký slávny a navštevovaný a pripadalo nám to ako umelý hype okolo bežného obrazu, akých sme videli v Louvri desiatky. Zaujalo ma však niečo iné.
Boli ste niekedy v kine o 20:00 na akčnom filme s dejom - „Len on to dokáže - zachráni celý svet od nájazdu milióna šmejdov“ ? Vždy som mal obrovskú srandu z toho, aký pohľad sa mi naskytol na mužskú časť odchádzajúcu z predchádzajúceho predstavenia. Tie rozšírené ramená, drsný kolísavý krok, vyzývavé obzeranie sa okolo, a výraz v tvári, ktorý hovorí: „Doteraz som visel na jednom prste na najvyššom mrakodrape, a potom som vystrieľal svojou automatickou zubnou kefkou všetkých zlosynov v okolí! A vy, červi, mi budete vďační a budete ma obdivovať !!!“ No a takýto pohľad sa mi naskytol pri pozorovaní turistov odchádzajúcich od Mony Lízy. Ale jemná nuanca tam bola, Bolo to také, ako keď starý harcovník vychádza z domu rozkoše, a stretne holobriadka, ktorý sa tam prvý krát chystá. Akoby oni – na rozdiel odo mňa - už vedeli, prečo sa Gioconda tak záhadne usmieva, a navyše príčinou úsmevu bolo niečo, čo sa počas pohľadu na obraz odohralo za oponou ich lebečnej kosti. A tak, keďže mám svoje zásady, pozrel som si obraz len z diaľky a nepustil nemravnú Giocondu do svojej hlavy. Okrem toho - nie je môj typ a hlavne – neznášam pri tom tlačenicu. Keď ju budem veľmi chcieť, kúpim si originál sám pre seba – videl som jeden v našom obchode s nábytkom...
