Fáza „Či“ (Paríž, časť prvá)

Už dlho sme s priateľkou premýšľali nad výletom do Paríža. Preto, keď som na internete našiel ponuku nemenovanej leteckej spoločnosti na letenky za korunu, moja niekoľkými splácanými pôžičkami trápená peňaženka zaplesala. Okamžite som si povedal, že toto je príležitosť, ktorú by bol hriech nevyužiť. Preto sme už v septembri kúpili letenky, pol roka sa tešili a posledné dva mesiace plánovali a vybavovali, aby sme si náš výlet mohli vychutnať. Najviac som sa obával výdajov za hotel, ale na moje prekvapenie sa nám podarilo zohnať hotel síce vo "orientálnej" štvrti, ale takmer v centre, s českými majiteľmi, česky a slovensky hovoriacim personálom, a s cenou „obrovskej“ izby – 13 m ² so samostatným príslušenstvom pod 50 euro/noc. Malé rozmery hotelových izieb v bežných hoteloch v Paríži sú legendárne, takže otázka na plochu izby je vždy oprávnená. S izbou sme boli relatívne spokojní, neexistencia rečovej bariéry v hoteli bola prinajmenšom pohodlná - ovládame síce angličtinu a nemčinu, ale ako je všeobecne známe, francúzi nereagujú na tieto dva jazyky práve pozitívne a jediná naozajstná francúzska veta ktorú ovládame - "vulevú kušé avek muá su suá" je v bežnej turistickej konverzácii nepoužiteľná :-). V posledných dňoch pred odletom nastala fáza „ČI“. Napriek fonetickej podobnosti nemá nič spoločné s kľudom Tai-Chi, skladá sa totiž z neustále sa vracajúcich znervózňujúcich otázok: - či to všetko vôbec za ten týždeň stihneme navštíviť - či nám stihne Panasonic dodať do predajnej siete nami vyhliadnutý foťák - či sa už štvrtý krát nezmení predpoveď počasia - či mi banka odsúhlasí kreditnú kartu - či nám naozaj zarezervovali izbu v hoteli aj naozaj, nielen v maile - či do nášho príchodu skončí štrajk zamestnancov prepravy v Paríži - a kopec ďalších „či“ a „či vôbec“ Našťastie som sa na rýchlosť distribúcie digitálov do našich končín nespoliehal a kreditnú kartu som dostal. To boli najdôležitejšie dve veci, takže spolu s kúpou nízkorozpočtovej databanky k požičanému digitálu sme mali istotu, že hladom neumrieme a ani nebudeme musieť kupovať minimálne dvadsať filmov a platiť vyvolanie všetkých - aj pokazených obrázkov.  Ešte posledná romantická prechádzka po parku-auparku, pár „umeleckých“ záberov na zžitie sa s foťákom - a ide sa...