Toto múzeum prebudované z bývalej železničnej stanice má obrovský priestor s obrovskými oknami a teda osvetlenie. Po odfotení všetkých skvostov na najvrchnejšom poschodí – množstve Manetov, Monetov, Van Goghov, Renoirov, sem tam nejakého krvopotne vytvoreného Seurata a na mladučké baletky zaťaženého Degasa – nám už povážlivo protestovali baterky vo foťáku. Všetkým sme museli pripadať ako maskovaní duracell králici - fotografi, ktorí fotia, fotia, a fotia.... A aj tak sa budeme musieť vrátiť - súdkovité skreslenie je hrozné, vyváženie bielej takisto...ale to už moc skĺzavam do odborných žvástov... Ale zrejme na toto miesto sa vrátime radi...
Jeden z umelcov - pán Courbet - musel mať veľmi dobre vyvinutý zmysel pre humor – namaľoval ležiace, detailne zobrazené a roznožené ženské ‘torzo‘, a obraz nazval „Pôvod sveta“ (teda aspoň myslím). Bolo veľmi zábavné pozorovať vážne a znalecky sa tváriace skupinky, prichádzajúce k obrazu. Pozorovali a zasvätene komentovali obrazy pred „Pôvodom sveta“, pri tomto obraze chvíľu nemo stáli, prehodili si pár politicky korektných poznámok, a presunuli sa rýchlo diskutovať o dalšom – morálnejšom – obraze. Mŕtvy autor určite chodí na to miesto pozorovať výrazy tváre a zabávať sa. Má určite na čom. Ale na druhú stranu - na nedostatok fotografickej aktivity si sťažovať môže, myslím že jediný kto si obraz odfotil som bol ja...:-) Naša radosť z veľkého množstva obrazov bola dvojnásobná, pretože v múzeu bola aj putovná výstava neoimpresionizmu (to je ten štýl, kedy namiesto ťahov štetcom maliar robí len malé bodky alebo malé čiarky) Tam ale bohužiaľ bolo zakázané fotiť, takže náš digitál obišiel naprázdno. Ale asi by to už aj tak baterky nezvládli.
V tomto múzeu sa priateľka znovu pokúšala odfotiť si ma s nejakými obrazmi, ale po náhľade správne usúdila, že kazím celkový dojem...:-))) Aj tak to doteraz nechápem, prečo to ľudia robia. Veď z toho, že urobili fotky je jasné že na mieste boli, a zdôrazňovať to pridaním samého seba? Málokto je tak fotogenický, aby obohatil scenériu samým sebou a väčšinou fotograf vystihne akurát žmurknutie, debilný úsmev alebo – v horšom prípade – poškrabanie sa na zadku s úľavným výrazom v tvári. To vždy dodá Venuši Milóskej na autenticite a estetický kontrast extrémne zvýrazní hodnotu fotografie...:-)
