Po pristátí sme na letisku nemali problém natrafiť na anglicky hovoriaceho zamestnanca, ktorý nás zaviedol k pokladni, vybavil zakúpenie lístkov na „MHD“ a nasmeroval na letiskový vláčik Orlyval. Problém nastal pri prestupe na polometro, polovlak - RER na stanici Antony. Prejsť s cestovnými taškami cez úzky turniket sa nám po menšom boji podarilo, ale čakal nás ďaľší zákerný problém. Kúpili sme totiž na letisku cestovné lístky, ktoré nám mali platiť až do centra - kartičky o ktorých sme z internetu vedeli, že ich treba označiť v nejakom automate tak ako u nás. Pred vstupom do Orlyvalu žiadny automat nebol, a až keď sme prišli na stanicu Antony, tam sme jeden našli - s dôrazným upozornením vo viacerých rečiach, že lístok neoznačený v automate je neplatný. A tak som neisto pristúpil k automatu a strčil do neho svoj lístok. Automat zablikal na červeno a nič - ohlásil že lístok nie je v poriadku. Keď to isté zahlásil pri vyskúšaní každej možnosti, povedal som si, že nájdem pomoc. Nebudem predsa začínať dovolenkový pobyt v inej krajine hneď ako čierny pasažier. Samozrejme nikto v uniforme na stanici nebol, jediné čo som našiel bol akýsi infotelefón, kde bolo napísané, že ak potrebujem pomoc alebo informácie, mám zavolať službe. Po stlačení gombíka sa z reproduktoru na mňa vyvalil prúd francúzskych slov, tak som poprosil mikrofón, či by sme nemohli hovoriť anglicky. Nasledovala obsiahla a prívetivá odpoveď - "No", a zloženie slúchadla. Povedal som si, že keď Paríž bude plný takýchto srdečných tvorov, budeme mať veselú dovolenku. Po porade s priateľkou sme sa zhodli, že za a) - lístky sme si kúpili, za b) - zaplatili každý svojich 8 euro, a teda za c) - cestujeme. A keď majú takýto prístup, nech nám vylezú na hrb.
Rozhodnutie sa ukázalo správne, mali sme totiž lístok, ktorý nám označili už v predajni, a preto sa už ďalej neoznačuje. Toto sme sa bohužiaľ na internete nedozvedeli a stálo nás to 4 zmeškané vlaky a duchaplnú adrenalínovú konverzáciu s ochotným mikrofónom. Po dvoch prestupovaniach sme sa tesne poobede dostali do hotela, zistili že máme dokonca izbu s výhľadom na Eiffelovku ;-). A tak sme sa začali vybaľovať.
Keďže sme hotel našli dosť skoro, usúdili sme, že ešte niekoľko vecí v prvý deň stihneme. Pozreli sme si mapu metra, a rozhodli sa, že predtým ako sa vyberieme do mesta, vybavíme si týždenník - Carte Orange. Samozrejme menej poriadna časť našej dvojice nemala fotku, a tak som musel navštíviť francúzsky fotoautomat.
Tak to bol zážitok sám o sebe. S absolútnou neznalosťou francúžštiny som bezradne študoval prístroj a kým som prišiel na to ako sa platí a ako sa odfotím, ubehla dobrá chvíľa. Problém bol, že do štrbiny sa zmestila iba jedna minca a suma za fotky sa jednou mincou zaplatiť určit nedala. Vtip bol v tom, že po vožení prvej mince zasunutím celej časti do automatu minca vypadne dovnútra a až vtedy je možné podať ďaľšiu. Hovorený a písaný návod vo francúžštine bol pre mňa zhlukom podivných písmen, čoho výsledkom sú fotky s urezaným vrchom hlavy a útrpno-retardovaným výrazom tváre, ako som sa na poslednú chvíľu snažil napasovať tvár do výrezu na obrazovke. Ale s mojou fotogenickosťou sériového vraha to bol vcelku úspech. A tak sme po chvíli pristúpili k okienku, odovzdali svoje fotky a po zaplatení asi 17 euro sme dostali naše oranžové preukazy a týždennú kartičku. Tu sa prvý krát ukázalo, aký som geniálny plánovač - Carte orange platí vždy od pondelku do nedele, takže nám pokryla celý výlet... (No čo, nikto ma tak dobre nepochváli ako ja sám seba... J )
Hneď po prílete nás prekvapila rasová rôznorodosť obyvateľov Paríža. Po všetkých informáciách o tom akí sú francúzi rasisti nám pripadalo nepravdepodobné byť rasistom v meste, kde je rozdelenie farieb takmer ideálne rovnomerné. Aj pri tejto ceste metrom ma priateľka zaťahala za rukáv a pošepkala - „Aha, Benetton...". A naozaj - inak sa to nedalo nazvať - nastúpil k nám kŕdeľ malých detí s učiteľkou a každé bolo iné - černošiatka rôznych odtieňov čokolády, malý ind, číňanka, japonka, a niekoľko bielych - čiernovlasé, blonďavé a aj typické írsky hrdzavé dieťa. V prípade, že by sme mali prepnutú vnútornú páku rodičovstva do polohy „ON", hneď si aspoň tri ukradneme - ktorékoľvek.
Toľko kecov a iba jeden obrázok? Tak ja pridám nejaké, v týchto článkoch nepoužité...A keď sa nudíte, môžete hádať kde a čo to je...
