Mali sme dojem, že stavebné firmy naschvál na každej krajšej stavbe nechávajú lešenie - asi aby turisti nemali až tak neznesiteľne krásne fotky (ale skôr to bude tým, že sme v Paríži boli pred začiatkom hlavnej turistickej sezóny a práce finišovali)... Po tom ako sme poprosili zriadenca aby nás kvôli môjmu kolenu zobral do výťahu sme sa vyviezli nahor, a ušetrili si tak asi 300 schodov, čo by som asi nezvládol. Vo vnútri oblúka sme chvíľu pozerali dokument o prvej svetovej vojne, potom sme vyšli úplne hore, na vyhliadku. Pohľad na ulice, hviezdicovito sa rozbiehajúce od Oblúku pod nami bol skvelý (kvôli tomu názov Arc de triomphe d’Etoile - Etoile = hviezda). Vystihli sme aj pekné počasie, a preto smog a hmla zakrývali len zčasti hlavné dominanty Paríža – dokonca sme videli aj Grand Arche v štvrti La Defense a Sacre Coeur na Montmartri...
Tomuto výstupu na „Arc de triomphe” vďačím aj za prvý negýčovitý, originálny darček z Paríža. Objavil som samohrajky – prístrojčeky, čo pri točení kľukou hrajú melódie. Dovtedy som videl len samé hrozné kovové Eiffelovky rôznych rozmerov, farieb a kvalít, tričká, hrnčeky, šiltovky – proste čokoľvek, na čo sa dá pricapiť obrázok s Eiffelovkou prípadne inou dominantou viac či menej neumelo stvárnenou nejakým rádobyumelcom. Priateľka sa takisto vyjadrila, že si nikdy nemyslela, že tie nevkusné kabelky na trhu na Miletičke s nápisom Paris sú verné kópie tak isto nevkusných kabeliek z Paríža. A oni boli. V stovkách na nás útočili z každého stánku pred každou atrakciou, v blízkosti každého monumentu. A to bol čas mimo hlavnej sezóny... Bolo potrebné veľmi hľadať, aby človek mohol kúpiť niečo, čo má umeleckú hodnotu vyššiu ako umelohmotný záhradný trpaslík. A smola pokračovala – po Musée des beaux arts , ktoré bolo takisto zatvorené pre rekonštrukciu sme museli nazrieť znovu do itinerára pre nejaký objekt ktorý pokrýva Museum pass. A tak sme sa vybrali do časti Cité, do miest najstaršej zástavby v Paríži. Komplex súdnych budov nás síce nezaujímal, ale aj tak sme si museli vystáť rad na security prehliadku – súd funguje aj v súčasnosti, a teda bezpečnostné opatrenia sú vyššie ako inde. Ale oplatilo sa, dolná aj horná časť kostola Sainte Chapelle nás nesklamala. Obrovské vitrážované okná s výjavmi z Biblie – na každú ucelenú časť okna bolo použitých cca 1100 kusov skla, teda podľa môjho odhadu ich tam bolo celkovo použitých viac ako 200 000. Človeku sa až nechcelo veriť, že tak krásnu budovu používali barbari komúnisti za čias revolúcie ako sklad, pričom "vysklili", zabednili a rozkradli celú spodnú časť okien. Nuž, zrejme to bolo ako u nás za komunizmu - nekultúrny dav prevalcuje všetko, intelektuálna prevaha proti tupej sile moc nefunguje... V Sainte Chapelle sme uvideli aj miestnu raritu - Pacmana, požierajúceho turistov, priatelka bola dostatočne rýchla na to aby ho odfotila...
Časť komplexu nazvanom Consiergerie, kde sa nachádzajú kobky známych čakateľov na gilotínu (Márie Antoinetty a vodcov veľkej francúzskej revolúcie) sme vynechali - celý komplex bol kvôli nejakému dôležitému procesu obkolesený policajtami s veľmi neprístupnými tvárami... A na záver šťastlivého dňa sme sa prešli cez pol Paríža k budove Pantheonu, len aby sme zistili že práve v tento jeden deň v roku je celý rezervovaný pre nadáciu Curieových a teda máme smolu. A tak sme sa radšej vrátili na hotel, a namiesto ďalších neúspešných pokusov niečo navštíviť sme plánovali posledné dva dni, aby sme toho ešte čo najviac stihli.
